Svetlana Žuchová

„Umenie“ ako nástroj prežitia

Gwyneth Lewisová: Slunění v dešti, Veselá knížka o depresi (Jota, Praha, 2006, preložila Věra Vystavělová, 200 str.)

Anneliese Ude-Pestel: Betty, Protokoll einer Kinderpsychotherapie (Deutscher Taschenbuch Verlag, Mníchov, 1978, 172 str.)

Gwyneth Lewisová je waleská poetka, ktorá okrem niekoľkých zbierok poézie napísala román Slunění v dešti, v ktorom opísala svoju osobnú skúsenosť s depresiou. Lewisovej kniha je vlastne autobiografiou. Autorka začína rozprávať v dobe, keď dostala svoju prvú epizódu depresie, a vracia sa v retrospektíve do svojho detstva, k začiatkom svojho záujmu o literatúru, do rokov štúdia v Spojených štátoch a do obdobia po nich. Implicitne jej ide o to, aby našla korene svojej depresie, vyvodila ich z vlastnej biografie. Je zaujímavé, že v literatúre sa takéto chápanie duševnej choroby často predstavuje ako štandard, aj autorka sama ho líči ako jediný spôsob porozumenie svojej chorobe. Lewisovej opis depresie je veľmi poetický, autorka je evidentne poetka, ale ako čitateľka si pod jej rozprávaním neviem predstaviť konkrétne utrpenie. Za oveľa podarenejšie považujem v Lewisovej príbehu opisovanie skúsenosti s písaním, ktoré je pre ňu očividne ústredným životným záujmom, ctižiadosťou aj poslaním. Autorka začala písať už ako dievčatko a pri písaní po prvýkrát prišla na to, že si môže vytvoriť svoj jedinečný svet, nezávislý od sveta mamy, ktorá v jej živote zohrávala dôležitú úlohu (ako to už v živote pacientov hlbinne orientovaných terapeutov býva). Zaujímavá je aj jazyková skúsenosť Lewisovej. Ako Walesanka hovorila prvotne po walesky a angličtina, ktorú sa naučila až v škole, bola pre ňu vlastne cudzím jazykom. Kým prvé básne napísala po walesky, dnes publikuje v angličtine. Kým s matkou sa rozprávala po walesky, s prvým partnerom, ktorého stretla v škole, hovorila po anglicky. Lewisová teda svoj život opisuje ako neustále oscilovanie medzi niekoľkými svetmi – kultúrnymi, jazykovými, rodinnými. Partner bol možnosťou odísť zo sveta matky, ktorého sa zároveň nedokázala celkom zriecť. Angličtina namiesto waleštiny bola možnosťou dospieť, odísť zo sveta detstva do intelektuálneho, univerzitného sveta. Pri tomto všetkom bolo a je písanie pre autorkou možnosťou udržania životnej kontinuity, niečím celkom vlastným, čo vždy ostáva.

Práve toto považujem za ústredný a zároveň najzaujímavejší moment knihy. Je to ľúbostný román, príbeh lásky Gwyneth Lewisovej a písania – teda viac písania ako všeobecne literatúry. Zároveň predpokladám, že písať o depresii bolo pre autorku formou terapie. Predpokladám dokonca, že kniha bola v skutočnosti pôvodne denníkom sprevádzajúcim terapeutický proces, akýmsi terapeutom sprevádzaným premýšľaním pacientky nad svojou minulosťou, v ktorej sa pokúša – predpokladám, že pod vplyvom hlbinne orientovaného psychoterapeuta – odhaliť dôvody svojej duševnej poruchy.

Som presvedčená o tom, že takéto písanie je pre autorku ako pacientku užitočné. Iste môže prispieť k tomu, aby si autorka ako pacientka lepšie porozumela. Verbalizovať myšlienky a pocity, ktoré dovtedy v človeku len vágne tleli, je jedným z účinných mechanizmov psychoterapie. Snáď ešte účinnejším u niekoho, kto je zvyknutý pracovať s rečou, vyjadrovať sa písaním. Hoci niektorí „prísni“ klasickí psychoanalytici tvrdia, že človek, ktorý sa podrobuje psychoanalýze, by nemal súčasne nič písať (napríklad ani písať si denník), či dokonca, že by sa o priebehu analýzy nemal s nikým rozprávať, lebo tak zo samotnej psychoanalýzy „odteká“ dôležitý nevedomý materiál,  písanie sa inokedy priamo odporúča ako ďalšia z možností prístupu k vlastnému nevedomiu. Preto nechcem spochybniť, že napísanie knižky bolo pre Gwyneth Lewisovú užitočné a že prostredníctvom písania sa jej pravdepodobne podarilo spracovať veľa zo svojho trápenia. Ak však vnímam Gwyneth Lewisovú ako autorku románu a nie ako pacientku s depresiou, musím aj jej román hodnotiť prinajmenšom ako čitateľka. A ako v čitateľke spôsobuje vo mne Lewisovej príbeh rozpaky. Lewisová doň vkladá veľa citátov z básní, z iných príbehov aj z odborných kníh, ktoré s témou depresie súvisia raz viac, inokedy menej. Kniha je tak miestami čitateľským denníkom, do ktorého si náruživý čitateľ vypisuje citáty z obľúbených diel. Predpokladám, že Lewisovej zámer bol príbeh tak oživiť, či vypožičať si od tých, ku ktorým ako k autorom vzhliadal, opisy, ktoré majú čitateľovi sprístupniť zrejme ináč nesprístupniteľný subjektívny zážitok depresie. Knižka tak však pôsobí akosi rozbito.

Navyše sa autorka podujala napísať „veselú knižku o depresii“ (ako hovorí v názve), čím svoju výpoveď sama oslabuje. Viem, že vtiahnuť „zdravého človeka“ do sveta ovplyvneného duševnou „chorobou“ (nech už sú „zdravie“ a „choroba“ ľubovoľne relatívne a hranice medzi nimi ľubovoľne nejasné) je ťažké, ak nie nemožné. Zároveň si však spomínam napríklad na knižku Williama Styrona Viditeľná temnota, ktorá je, rovnako ako kniha Gwyneth Lewisovej, tiež príbehom depresie a jej utrpenia. Styronovi sa však podarilo opísať ho tak, že čitateľovi behá mráz po chrbte. Rovnako britská dramatička Sarah Kane, ktorá mala tiež sama a s depresiou osobnú skúsenosť, napísala o depresii divadelnú hru Psychóza 4.48, pričom už názov drámy odkazuje na hodinu, keď sa Sarah Kane pravidelne budila a keď jej bolo najhoršie („ranné pesimum“ depresie). Hoci Sarah Kane sa, podobne ako Gwyneth Lewisová, vyjadruje obrazne, hoci v jej dráme je ešte menej „príbehu“ ako v románe Lewisovej, pôsobí jej svet na čitateľa/diváka otriasajúco. Snáď práve preto, že ani William Styron ani Sarah Kane sa nesnažili písať o depresii „veselo“. Písať o depresii „veselo“ pravdepodobne zodpovedá modernému trendu „myslieť optimisticky“ a hľadať aj v tých najnepríjemnejších zážitkoch „niečo pozitívne“, ako sa to môžeme dočítať v nesčíselných knihách a príručkách, ktoré nás učia, ako „dosiahnuť duševnú rovnováhu“, ako „ísť životom s úsmevom“, nedať sa a veriť, že nech sa deje čokoľvek, „všetko sa na dobré obráti“ („Ak koniec nie je dobrý, ešte to nie je koniec.“). Myslím však, že o depresii sa „veselo“ a „optimisticky“ písať nedá a „veselý“ príbeh Gwyneth Lewisovej to dokazuje. Zároveň by sme mohli obhajovať názor, že zdravšie, ako za každú cenu kŕčovite „myslieť pozitívne“ je uvedomiť si, keď je zle. Opisy depresií Williama Styrona aj Sarah Kane sú uhrančivé, lebo oba hovoria o utrpení, ktoré je skutočné, prítomné, nepopierateľné a nedá sa relativizovať. Dá sa predpokladať, že Lewisová napísala svoju knižku už ako „zdravá“, teda potom, ako epizóda depresie pominula a ona sa na svoje trápenie pozerala z odstupu. Napriek tomu ako čitateľka jej „veselosti“ neverím. Nakoniec, ak by sme už premýšľali psychoanalyticky – tak, ako to sama Lewisová robí, keď sa snaží vysvetliť depresiu prostredníctvom svojho životného príbehu – mohli by sme sa spýtať, či depresia nie je len dôsledkom potláčaných negatívnych emócií, neustálej snahy o „veselosť“, a či teda najliečivejšie nie je pripustiť si aj to, že nie o všetkom sa dá písať „veselo“. Tma sa pravdepodobne nedá nakresliť ináč ako čiernou farbou.

Druhá knižka, o ktorej chcem písať, je tiež knižkou o depresii, hoci jej autorkou tentokrát nie je pacientka, ale terapeutka. Nachádzame v nej rovnaké témy ako v Lewisovej románe – úloha „umeleckého prejavu“ v zvládaní depresie či depresia ako výsledok potláčania negatívnych citov. Len pacientkou nie je v tomto prípade dospelá žena, ako v čase písania svojej knižky Gwyneth Lewisová, ale päťročné dievčatko Betty, ktorú k terapeutke priviedli rodičia. Kým Lewisová ako dospelá musí pátrať po koreňoch svojej choroby, ktoré sú, ako veria hlbinné psychoterapie, v detstve, odohráva sa príbeh Betty práve v čase, ktorý je pre Lewisovú už minulosťou.

K terapeutke prichádzajú Bettyni rodičia, ktorí si s dcérou nevedia rady. Dievčatko si ubližuje, búcha hlavou o zem, agresívne je však aj k svojmu o štyri roky mladšiemu bratovi, takže ho musia pred Betty chrániť. Navyše má Betty sotva kamarátov, väčšinu času trávi sama v izbe, kde maľuje a kreslí. Na prvú hodinu prichádza otec s velikánskou krabicou obrázkov, ktoré Betty nakreslila za posledný rok. Je ich vyše tisícštyristo. Zdá sa, že Betty kreslí až obsedantne. Ude-Pestel vysvetľuje, že Betty je tak naplnená strachom a bolesťou, tak veľmi ju ovláda agresivita – voči sebe samej (búchanie hlavou o stenu), ale aj voči bračekovi, na ktorého žiarli – že kreslenie je pre ňu prostriedok, ako si – doslova – „zachrániť život“. Prostredníctvom kreslenie môže Betty vypúšťať nahromadené negatívne emócie, ktoré ňou lomcujú a ktoré by ju bez takéhoto „ventilu“ mohli zničiť. O hlbokom strachu malej Betty svedčí aj obsah jej kresieb. Betty kreslí predovšetkým kostry a lebky s hrozivo prázdnymi očami, obesencov, embryá, postavičky s odrezanými rukami, zvieratá s veľkými zubami. Svojim obrázkom, ktoré ináč vypovedajú o jej talente, dáva pomenovania ako „duch hryzie dieťa do krvi“, „ukrižovaná indiánka“, „slnko so zlými prstami“ či „pokazené bábiky“. Na rozdiel od Gwyneth Lewisovej, dospelej ženy, ktorá je navyše ako poetka „vycvičená“ v sebareflexii,  Betty si svoje trápenie málo uvedomuje, jej strach a agresivita (vyplývajúca zo strachu) ostávajú nevedomé a prejavujú sa jednak v Bettynom správaní, jednak v kresbách a desivých snoch.

Keď si prezeráme Bettyne obrázky zreprodukované v knižke a čítame ich názvy, behá nám mráz po chrbte. Bettyne obrázky sú, podobne ako knižka Gwyneth Lewisovej či spomínané knižky Williama Styrona či Sarah Kane, výpoveďou trpiaceho pacienta o depresii, o chorobe.  Napriek tomu, že Betty je ešte dieťa, že jej výpoveď nie je pôvodne určená publiku a že sama si svoje trápenie snáď ešte málo uvedomuje a málo ho reflektuje, sú jej obrázky jednoznačnou výpoveďou a jednoznačnom trápení. Nie je na nich, rovnako ako v hrách Sarah Kane, žiadne „slnenie“. Päťročné dievčatko, ktoré nakreslí obrázok „Krokodíl s dvoma detskými kostrami“ a povie „Všetko, všetko je len jed“, to myslí smrteľne vážne.

Rovnako, ako Lewisová hovorí o písaní, vyzdvihuje Ude-Pestel centrálnu úlohu kreslenie v Bettynej chorobe. Mohlo by sa zdať, že medzi Betty, ktorá „čmára“ smutné detské obrázky, a Sarah Kane, ktorá ako jedna z najvýznamnejších britských dramatičiek napísala hry o depresii, je velikánsky rozdiel. Mohlo by sa zdať, že o päťročnej Betty a slávnej Sarah Kane (či iných úspešných autoroch, medzi akých nakoniec patrí aj Gwyneth Lewisová) sa ani nepatrí hovoriť jedným dychom či v jednej vete.  Kým Betty „čarbe“, vyrábajú spisovatelia „umenie“. Môžeme si však položiť otázku, nakoľko písala Sarah Kane svoje hry ako „umelkyňa“ pre „publikum“ a nakoľko boli pre ňu, tak, ako kreslenie pre Betty, nástrojom prežitia, nevyhnutnosťou, ktorá jej, tak, ako Betty jej kreslenie, „zachraňovalo život“. Príklad Sarah Kane tu vyberám preto, lebo jej spôsob písania sa najviac blíži charakteru Bettyných obrázkov. Hry Sarah Kane pripomínajú miestami poéziu, jej reč je „obrazná“, hoci sú jej nástrojom slová, akoby Sarah Kane písala, nech to znie akokoľvek nelogicky, „neverbálne“. Avšak to, že písanie mohlo byť pre spisovateľa rovnako nevyhnutným nástrojom ako „čmáranie“ pre päťročnú Betty, je mysliteľné pri všetkých spomínaných autoroch. Zo zápiskov Gwyneth Lewisovej či z hier Sarah Kane sa nakoniec stalo „umelecké dielo“, lebo ich autorky boli talentované, takže ich „produkty“, ich výpovede sú formulované tak, že oslovujú aj širšie publikum. Betty je evidentne veľmi nadané dieťa a možno predpokladať, že jej maľby by raz mohli byť tiež považované za „umenie“. Vo všetkých týchto prípadoch však, myslím, platí, že „umenie“ je tu až druhoradé. V prvom rade ide o to, aby si autor či autorka „zachránil/a život“. V tomto zmysle je cenná aj knižka Gwineth Lewisovej, hoci ako čitateľka, teda ako konzumentka „umenia“, mám voči nej výhrady.

Bettyna terapia má relatívny „happy end“. V jej priebehu terapie Betty príležitosť v hre spracovať svoj strach a agresiu, do veľkej miery sa upraví jej správanie a Betty výrazne menej kreslí. Nepotrebuje už nástroj, ktorým si „zachraňovala život“, lebo našla iné, pre päťročné dievčatko prijateľnejšie stratégie. Príbeh Sarah Kane sa, naopak, neskončil šťastne. Sarah Kane spáchala na psychiatrickom oddelení samovraždu, písanie očividne nebolo dostatočne silné, aby jej „zachránilo život“. Aj to je dôkazom, že depresívny prežíva trápenie, ktoré môže až zabiť. Nedá sa nakresliť ako osvetlené slnkom.   

(Písané pre Knihy a spoločnosť.)