Svetlana Žuchová
Tri príbehy o ceste
Okrem toho sa cesty na rôzne spôsoby stávajú čoraz populárnejšími. Rýchlosť prenosu informácií skracuje vzdialenosti. Lacné lety sprístupňujú svet. V správach nás jedným dychom varujú pred hroziacim nebezpečenstvami cestovania. Všetky tri knihy, o ktorých píšem, spája téma cesty, v dvoch z nich sa naviac priamo vyskytne „cestovné nešťastie“. Každá po svojom stelesňuje modernú potrebu cesty a nebezpečenstvá, ktoré z nej vyplývajú. Cesta hlavnej hrdinky románu Marlene Streeruwitz do Londýna, kde prežije teroristický útok z jari minulého roku, osudná cesta Jakoba a Svetlany z Prahy do južných Čiech, na ktorej sa zrazia dva protiidúce vlaky, v románe Davida Žáka a cesta Leoša a Lucie do Laponska, na ktorej sa odhalia boľavé nešťastia z minulosti, v divadelnej hre autorskej dvojice Rudiš a Pýcha.
Hlavnou hrdinkou románu Marlene Streeruwitz Entfernung (Vzdialenosť) je štyridsaťdeväťročná Selma, ktorá sa po rozchode so životným partnerom a strate zamestnania vydá na dvojdňovú cestu do Londýna. Cieľom cesty je nie len predstaviť nový divadelný projekt známemu divadlu a získať tak späť prácu, ktorá prináša finančnú istotu, a, pre Selmu predovšetkým, návrat do sveta, do ktorého patrí. Cesta má byť aj útekom z predchádzajúceho života. Zo života s Antonom, ktorý má dieťa s inou ženou, ktorá Selmu vymkla z jej vlastného bytu. Selma si od cesty sľubuje opätovné začlenenie sa do štruktúry, z ktorej vypadla. Možnosť nabrať druhý dych a začať ešte raz. Už názov príbehu – vzdialenosť – odkazuje na cestu. Na vzdialenie sa. Hrdinka, zlomená životnými udalosťami, vkladá do londýnskej cesty všetku nádej. Stretnutie so známym režisérom vo svete, v ktorom ju na každom kroku nebudú prenasledovať spomienky, sa jej javí byť posledným riešením v spleti neúnosných smútkov. Naviac je názov Vzdialenosť odkazom na nepreklenuteľnú vzdialenosť medzi Selmou a všetkými ostatnými. Selma je vo svojom smútku sama a na všetkých ľudí sa pozerá ako cez sklo.
Opis tejto dvojdňovej cesty tvorí dej takmer päťstostranového románu rozčleneného na tridsaťjeden pätnásťstranových kapitol. Autorka, ktorá knihu v septembri predstavila na verejnom čítaní vo viedenskom kníhkupectve Thalia, vysvetlila, že takouto výstavbou chcela dosiahnuť možnosť čítať textu v reálnom čase. Čas, za ktorý tak čitateľ román prečíta, zodpovedá približne románovému plynutiu času. Zámerom autorky tak bolo napísať anti-mediálny román, ktorý by na rozdiel od médií, v ktorých sa obrazy rýchlo menia a v ktorých všetko bliká a nasleduje za sebou v nesledovateľne rýchlom slede, odrážal skutočné plynutie času. Aj s trýznivosťou , ktorú so sebou prináša. Selma je totiž, ako všetky Streeruwitzovej hrdinky, postavou v kríze. Podľa autorky zvládne šťastie väčšina ľudí sama, ale nešťastní ľudia potrebujú publikum. Ak o ich ťažkostiach píše, stávajú sa skutočnými, zhmotnené do slov začínajú existovať, čo je prvým krokom k možnosti ich riešenia. Obľúbenou krízou Streeruwitzovej hrdiniek je strata relevantného ľúbostného vzťahu. Hoci vek hrdiniek sa, pravdepodobne spolu s vekom autorky, z knihy na knihu zvyšuje, ostávajú ich pocity po rozchode podozrivo a znepokojivo rovnaké. Predsa však Selma, bývalá dramaturgička viedenských hudobných slávností, prichádza nie len o partnera, ale aj o prácu, dokonca o byt, na ktorom vymenila zámok žena, ktorá má s jej bývalým priateľom trojmesačného syna. Hrozí dokonca, že v najbližšej budúcnosti príde o otca. Na letisku stretáva totiž náhodou dávno zabudnutého bratranca, ktorý ju žiada o povolenie k analýze DNA, keďže predpokladá, že jej matka bola milenkou jeho otca a oni dvaja sú nevlastní súrodenci. Takto je Selmin život v Streeruwitzovej podaní reťazením strát. Straty vzájomne súvisia. Priťahujú sa ako magnety. Jedna strata podmieňuje druhú. Spolu s partnerom a s prácou, dvoma základnými kameňmi občianskeho života, stráca oprávnenie existencie ako takej a po reťazi neočakávaných absurdných situácii, ktoré ju v jedinú londýnsku noc stretli, sa stáva takmer bezdomovkyňou, ktorú nechcú vpustiť do ligotavých obchodov a ktorá sama v samoobsluhe kradne fľašu s vodou.
Selmina cesta sa končí dvojnásobným nešťastím. Jednak sa po niekoľko stostranovom gradovaní stretáva s režisérom, ktorý jedinou vetou Selmin projekt odmietne. Táto veta pôsobí ako čelná zrážka vlakov. Ktorá raz pre vždy zabráni, aby sa ktokoľvek dostal do cieľa cesty. Druhé nešťastie, ktoré Selma na ceste zažije, nie je symbolické. Stane sa účastníčkou teroristického útoku v londýnskom metre na jar minulého roku. Síce sa zachráni, ale mestom sa ďalej prechádza s krvavou a sadzami začiernenou tvárou. Selma síce pri nešťastí nezahynie, ale namiesto plánovaného znovunadobudnutia dôstojnosti upadá hlbšie, ako kedy bola. Nešťastie teda síce na prvý pohľad nepredstavuje v Streeruwitzovej príbehu klasickú tragédiu, predsa je však symbolom prechodu z jedného sveta do druhého. Síce nie zo sveta živých „na druhý svet“, ale zo sveta umytých, naraňajkovaných, zamestnaných a v partnerstvách žijúcich poriadnych občanov, do ktorého Selma ešte nedávno patrila, do sveta špinavých a osamelých ľudí bez peňazí a bez zamestnania, do ktorého sa počas celého príbehu nebadane sunie, až je teroristický útok posledným impulzom, ktorý ju po dlhom pomalom páde šikmou plochou definitívne postrčí do hlbokej jamy.
K myšlienke nešťastí som ako čitateľka nedôverčivá. Zdá sa mi, že sa v románoch vyskytujú podozrivo často a málokedy prinesú niečo nové. Podobne sa mi zdá, že Streeruwitzovej príbeh by mal dosť sily aj bez tejto záverečnej hyperbolizácie, ktorá pôsobí trochu prehnane. Ak odhliadnem od silného feministického podtónu príbehu autorky, ktorá sa vo všetkých svojich dielach, románoch rovnako ako divadelných hrách a teoretických spisoch, k feminizmu otvorene hlási, je opis Selminej cesty do Londýna majstrovským opisom smútku. Už len predsavzatie opisovať udalosti v ich reálnom trvaní sprostredkúva čitateľovi zážitok trýznivo pomalého plynutia času charakteristický pre depresiu. Autorka rozoberá Selmin život počas dvoch dní na najmenšie úkony, čo odráža neutíchajúcu introspekciu, nemožnosť vystúpiť zo seba, prežívať čokoľvek iné ako vlastnú aktuálnu bolesť. Rytmický príbeh je napísaný v krátkych úsečných vetách a tento staccatto rytmus ešte zdôrazňuje chudobu zaseknutej, ustrnutej obraznosti. Symbolické nešťastie by úplne stačilo. Autorka teroristický útok nepotrebuje a zo Selmy sa nemusí stať bezdomovkyňa na kraji spoločnosti. Jej vyčlenenie, ktoré sa doteraz – veľmi presvedčivo – naznačovalo len implicitne, sa tu stáva príliš a zbytočne explicitným. Hoci autorka vysvetľuje, že jej dcéra žije v Londýne, kde ona sama v čase minuloročného teroristického útoku bola a potrebovala preto atentát v románe zobraziť, je toto predstavenie vo veľkom štýle v románe skôr na škodu. V románe, ktorý by mal dosť sily aj bez výbuchu bomby.
V románe Davida Jana Žáka Axe Africa je vlakové nešťastie osou príbehu. Próza, ktorá sa na prebale deklaruje ako experimentálna, je najmä príbehom Jakoba, polovičného Švéda, ktorý žije v Prahe, a jeho priateľky Svetlany, ktorá je v závere jednou z niekoľkých obetí vlakového nešťastia, pri ktorom sa čelne zrazia dva rýchliky. Krátke kapitoly nazvané krstnými menami jednotlivých hrdinov rozprávajú okrem toho spleť príbehov ľudí, ktorí s hlavnými protagonistami istým spôsobom súvisia: Svetlaninej mamy, neúspešnej herečky, ktorá od svojej dcéry očakávala naplnenie vlastných ambícii. Perverzného režiséra, ktorý Svetlanu v detstve znásilní. Členov kresťanskej sekty, ku ktorej sa Svetlana v rokoch dospievania pridá a ktorá jej na čas poskytne zdanlivú istotu domova, ktorú v rodine nikdy nemala. Niekoľkých Jakobových spolužiakov, ktorí s ním bývajú na internáte a trávia študentský život so všetkým, čo k predstave o ňom patrí. Nakoniec letmo aj Jakobovej matky, Češky, ktorá sa v mladosti zamilovala do krásneho švédskeho novinára. Z neho sa vo Švédsku stane alkoholik a z nej bláznivá starena, ktorej obklopenej handrami ostane na spanie len vaňa. Každý z týchto príbehov sa však vracia k Jakobovi a k Svetlane a k ich niekoľkoročnému vzťahu až do chvíle, keď cestujú spolu na prázdniny a po ceste sa vlak, v ktorom sedia, zrazí s rýchlikom idúcim v protismere. Jakob, ktorý sa z veselého študenta tráviaceho noci v internátnej krčme mení na jogína živiaceho sa len surovými rastlinami, nadobúda či objavuje v sebe schopnosť vidieť budúcnosť, takže Svetlanino nešťastie niekoľkokrát nejasne predpovedá a svoju beznádej celý čas anticipuje. Kniha je tak zmesou banálnych a úsmevných príbehov zo študentského života a temných, halucinačných vhľadov do zásvetia a záhrobia, ktoré najmä Jakobovi, ktorý ich vníma najbezprostrednejšie, naháňajú strach. Jakob tu teda opäť cestuje. Cestuje medzi dvoma svetmi, ktoré sa stretávajú na ploche zrkadla v kúpeľni spoločného podnájmu. Zo všetkých možných zobrazení nešťastí, pri ktorých zahynie jeden z protagonistov, klasicky jeden zo zaľúbenej dvojice, sa mi Žákovo riešenie zdá jedným zo šťastnejších. Celý Žákov príbeh, či všetky príbehy, ktoré sa splietajú v Žákovej knižke, sú natoľko temné, že ich vyústenie do tragédie je takmer jediným záverom, ktorý čitateľove očakávania naplní. Kým Streerowitzovej príbeh si záver v horiacom tunely londýnskej podzemnej dráhy nevyžadoval, zdá sa – hoci banálne – vlakové nešťastie v Žákovom príbehu viac namieste.
Aj v divadelnej hre autorskej dvojice Jaroslava Rudiša a Petra Pýchu Léto v Laponsku je centrálnou situáciou cesta a nešťastie, hoci tu nejde o dopravnú nehodu. Tento krát autori príbeh sami charakterizujú ako road story a explicitne tak cestu stavajú do jeho centra. Za zmienku stojí, že Jaroslava Rudiša pozná čitateľ najmä vďaka ďalšiemu románu o dopravných prostriedkoch a o cestovaní. Z príbehu Nebo pod Berlínom venovanému berlínskemu metru. Hlavnými postavami divadelnej hry, ktorá získala Cenu Alfreda Radoka, je opäť mladý ľúbostný pár, Leoš a Lucia. Leoš stretáva Luciu na ezoterickom seminári, ktorého sa musí zúčastňovať na matkino prianie. Lucia prišla do Prahy doopatrovať svoju matku, ktorá nakoniec zomrela a nechala jej spolovice nezaplatený byt. Na seminári je náhodou a rovnako náhodne sa púšťa aj do vzťahu s Leošom, s ktorým sa vyberie na cestu stopom do Laponska. Lucia je totiž presvedčená, že je Laponkou a jej najväčšou a akosi jedinou autentickou ctižiadosťou je importovať do Čiech hocičo, čo súvisí s Laponskom a s laponskou kultúrou. Kým jednou vetvou deja je tento príbeh cesty, v ktorom Leoš s Luciou stoja na diaľnici neďaleko polárneho kruhu a stopujú, je jeho druhou osou niekoľko retrospektív, v ktorých sa čitateľ / divák dozvedá, ako majiteľ bytu, ktorý Lucii zanechá jej matka, žiada od Lucie buď peniaze, alebo niekoľko spoločne strávených nocí. Až v poslednom výstupe sa ukáže, že týmto obchodníkom s nehnuteľnosťami je Leošov otec. Hoci sa celá nepríjemnosť nakoniec utrasie, Lucia s Leošom bývajú pod jednou strechou a Leošov otec dlh sám splatí, ostáva hlavnou témou spracovanie tohto „nešťastia“.
Nakoniec sa v knihe cestuje ešte raz. Astrálne. Organizátor ezoterických seminárov, ktorých sa Leošova matka vášnivo zúčastňuje, ponúka totiž kurzy astrálneho cestovania. Téma slepej náboženskej viery je ďalším spojením medzi knihami dvojice Rudiš - Pýcha a Davida Žáka. Aj tu sa totiž Svetlana dostáva do náboženskej sekty, ktorej opisy sú v podstate totožné s opismi kurzov astrálnych výprav. Knihy teda nie sú len príbehmi fyzických ciest, ale aj ciest duchovných, symbolických, ktoré, hoci sa odohrávajú v obývačke tehlového domu či v neútulnej malomestskej klubovni, zavedú účastníkov k múdrosti svetov ďaleko od každodenného života. Tak, ako to zodpovedá archetypálnej ľudskej potrebe zmiznúť, stratiť sa, vzdialiť sa od známeho a objaviť neznáme, z ktorej, nazdávam sa, vyplýva popularita motívu cesty.
(Písané pre Knihy a spoločnosť.)
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen