Svetlana Žuchová

Nezamestnanosť nie je klišé

V minulom čísle týždenníka .týždeň píše Tomáš Gális v článku Sebavedomie na podpore o 870 novopečených nezamestnaných, ktorí boli v marci tohto roku prepustení z trenčianskeho a skalického závodu Ozeta Neo. Obsah článku sa dá zhrnúť takto: V regióne je dostatok nových pracovných príležitostí, ale mnohí prepustení sa do novej práce zvlášť neponáhľajú. Niektorí nechcú za prácou dochádzať, iní chcú údajne využiť obdobie, v ktorom budú dostávať podporu v nezamestnanosti a urobiť si „menej štedrú dovolenku“. Gális článok uzatvára tvrdením, že „prípad Ozety nahlodáva niektoré klišé – o zlých kapitalistoch, o nezamestnanosti ako pasci ...“ (Týždeň 17/2007, str.39).

Nechcem hovoriť o konkrétnych 870 nezamestnaných z Ozety. Nakoniec, ani Tomáš Gális nehovorí len o nich. Svoje tvrdenie generalizuje, hovorí o „nahlodávaní klišé o nezamestnanosti ako pasci“. Zdá sa mi, že tu sa treba ozvať. Pretože to, že nezamestnanosť je pasca, nie je klišé, rovnako, ako nie je klišé, že na tuberkulózu sa dá zomrieť. Nezamestnanosť je pasca, a na tom nič nemení ani skutočnosť, že existujú aj nezamestnaní, ktorí si život bez práce vychutnávajú, alebo nájdu spôsoby, ako sa v ňom pohybovať, ako ho žiť čo najlepšie.

S nezamestnanými pracujem niekoľko mesiacov. Mojou úlohou je nacvičovať s nimi správanie sa na prijímacích pohovoroch, písanie životopisov, vystupovanie v situáciách, v ktorých sú hodnotení (assesment centrá), písať s nimi motivačné listy. Trávime však spolu štyri hodiny denne niekoľko týždňov, takže ostane veľa času na to, aby sme sa „len tak“ rozprávali. Očividné je najmä to, ako veľmi frekventanti tréningov, dlhodobo nezamestnaní, potrebujú abreagovať svoju zlosť, pocit zatrpknutosti, frustráciu. Nech začneme rozhovor z ktorejkoľvek strany, účastníci sa vracajú k tej istej téme: K roztrpčenosti nad tým, že od istého veku ich pracovný trh nepotrebuje, že nemá zmysel písať si životopis, ak sa hneď na začiatku uvedie dátum narodenia, pretože sekretárky, ktoré personálnym šéfom predkladajú podklady uchádzačov o zamestnanie, dostanú údajne inštrukciu, aby narodených pred istým dátumom automaticky vyradili.

O glorifikácii mladosti a krásy na úkor skúseností získaných vekom, o strachu zo staroby, svedčí  aj táto reklama  na domov dôchodcov vo viedenskom metre: Na plagáte je fotografia očividne šťastného, usmiateho malého chlapčeka na pozadí veľkého domu (zrejme budovy domu dôchodcov) a nápis: Meine Oma in St. Corona (Moja babka v St. Corone). Je podivuhodné, že dokonca aj v reklame na domov dôchodcov vystupuje dieťa. Predpokladá sa zrejme, že starý človek v reklame je zlý marketingový ťah, nech už je to reklama na čokoľvek.  

V prvej fáze tréningu a potom stále znova a znova musia  frekventanti kurzov dostať možnosť formulovať svoju frustráciu aj z toho, že niektorí  sa o prácu uchádzajú denne niekoľko rokov, pričom počet ich prijímacích pohovorov sa dá zrátať na prstoch ruky. Na väčšinu žiadostí o zamestnanie nedostanú nikdy odpoveď. Pre človeka, ktorý (často po rokoch) prišiel o prácu a ktorý tak či tak vníma, ako málo je užitočný, je takéto správanie ďalším potvrdením toho, že im „nestojí ani za to, aby mu poslali odpoveď“. Takí, ktorí si svoju nezamestnanosť vychutnávajú ako „menej štedrú dovolenku“, sú vo výraznej menšine.

Dalo by sa samozrejme premýšľať nad tým, prečo „práca“ nadobudla v spoločnosti také dôležité postavenie, že ak ju človek stratí, cíti sa často, akoby stratil zmysel. A či je správne, že byť nezamestnaný je porovnateľné s nákazou nebezpečnou chorobou.  Jednou z intervencií v skupine nezamestnaných je rozhovor o tom, v akých oblastiach života – okrem zamestnania – sa frekventanti cítia úspešní, kde ich ešte, okrem zamestnania, potrebujú, aké majú koníčky a schopnosti, ktoré v zamestnaní nevyužívali. Nech je však, ako chce, nezamestnaní musia žiť v spoločnosti, ktorá je silne orientovaná na výkon, a presadiť v jej rámci iné hodnoty je vo veľkej väčšine prípadov nad ich sily. Napríklad dvadsaťpäťročný Michael mi povedal: „Nechcem byť definovaný prácou. Nesúhlasím, keď niekto povie: „Som učiteľ“. Človek predsa nemôže byť zamestnaním, ktoré vykonáva. Chcem sa sústrediť na svoj život, nie na svoju prácu.“  Michael je však ešte vo veku, v ktorom sa takýto „nekonvenčný“ svetonázor toleruje, v ktorom sa chápe ako post-pubertálna vzbura, ktorá ho onedlho prejde a Michael sa zamestná, ožení a bude živiť rodinu. V skutočnosti sa veľká väčšina nezamestnaných zhoduje v tom, že nezamestnanosť je spojená so znevažovaním zo strany „slušných, poctivých, pracujúcich ľudí“.

Medzi nezamestnanými v kurzoch je nemálo radikálnych odporcov kapitalizmu, presvedčených o nevyhnutnosti zmeny súčasného spoločenského usporiadania. Napríklad Sermet San, päťdesiatdvaročný Turek, ktorý už niekoľko desaťročí žije v Rakúsku a je autorom dvoch článkov v tomto čísle Slova, hovorí o svojej teórii troch I:  Idea, iniciatíva, inštitúcia. Sermet je aktívny vo všetkých možných spoločenských a politických organizáciách, počnúc domovou správou a končiac ľavicovými politickými združeniami. Jednou z otázok, nad ktorou nezamestnaní počas kurzu premýšľajú, je, čo by robili, keby mali k dispozícii neobmedzený obnos peňazí. Sermet bez zaváhania odpovedá, že by založil vydavateľstvo, ktoré by vydávalo knihy od autorov s alternatívnym názorom na spoločnosť. Už teraz sa snaží združovať ľudí, ktorí myslia rovnako ako on a zakladať iniciatívy, ale chýbajú mu prostriedky na inštitúciu, ktorá by takto skutočne mohla existovať. Nechcem sa zaoberať tým, či sú tieto názory správne alebo nie. Nechcem vyvracať ani námietku, ktorú by zaiste veľa čitateľov vznieslo, že ľudia, ktorí sa z akýchkoľvek, často osobnostných dôvodov, v spoločnosti neuplatnia, majú sklon k radikálnym názorom (od mojich rakúskych nezamestnaných som už počula aj to, že treba „vyjsť do ulíc tak, ako v Marseille“, alebo, že za svoje peniaze by nastolili v Rakúsku diktatúru proletariátu). Nechcem sa zaoberať dôvodmi, ktoré nezamestnaných k takýmto názorom doviedli, len konštatovať, že veľká väčšina nezamestnaných, s ktorými mám ja skúsenosť, je so svojou situáciou nespokojná, vníma ju ako ubíjajúci a ľudsky ponižujúcu. A svoju skúsenosť nezískali z „klišé“, ale na základe osobnej skúsenosti.  

Kým ja som svoj názor nadobudla len z neštruktúrovaného pozorovania a rozhovorov s klientmi, a je preto vysoko subjektívny, sú dôsledky nezamestnanosti už dlho predmetom vedeckého skúmania. Nasledujúci článok pochádza o „objektívnej“ („ideologicky nezafarbenej“) učebnice Ekonomickej psychológie od profesora viedenskej univerzity Ericha M. Kirchlera, ktorý sa psychosociálnymi podmienkami nezamestnanosti sám dlhodobo vedecky zaoberá.

Autorka je psychologička. 

(Písané pre Slovo.)