Svetlana Žuchová

Normálne je byť nenormálny

Lucía Etxebarria: Láska, zvědavost, prozac a pochybnosti (Garamond, Praha, 2007, zo španielčiny preložila Hana Kloubová, 282 str.)

Esther J. Endingová: Po Valentýnu (Odeon, Praha, 2007, z holandského originálu preložila Veronika Havlíková, 247 str.)

Metatémou oboch recenzovaných kníh je najmä kontrast normálneho versus nenormálneho. Otázka, čo je normálne a čo nenormálne. Deti na prvom stupni základnej školy v tom zvyknú mať jasno. (Alebo, priznávam, v tom zvykli mať jasno, keď som na základnú školu chodila ja. Je možné, že aj toto sa medzitým zmenilo.) „Normálne“ sú poslušné – zvyčajne -  dievčatká, ktoré do školy vezie zamestnaná mamička alebo zamestnaný otecko cestou do práce, ktoré majú vypracované domáce úlohy, keď sa treba naučiť naspamäť básničku, naučia sa ju, na výtvarnú si nosia vo vrecúšku farby a štetce a na telocvik si nikdy nezabudnú priniesť úbor. Popoludní chodia na tanečnú a na klavír a majú najlepšiu kamarátku, ktorá je podobne „normálna“. Takéto dobré žiačky sa dávajú za príklad rôznym „anomáliám“. Deťom, ktoré si často domáce úlohy nepíšu, bývajú nepripravené, vysmievajú sa ostatným, na vyučovaní rušia. Je však možné, že „normalita“ siaha ešte hlbšie. Na Slovensku je ešte stále „normálne“ byť biely. Pamätám si, že keď som bola druháčka na základnej škole, dostali sme nového spolužiaka. Keď spolužiak práve nebol v triede, pani učiteľka oznámila, že nám chce niečo povedať. Vraj náš nový spolužiak je Róm (hoci vtedy sa tomu hovorilo ináč) a z predchádzajúcej triedy odišiel, lebo sa mu deti vysmievali. Róm v našej triede jednoducho nepredstavoval normu. Na malom Slovensku je „normálne“ definované oveľa užšie ako vo väčších, „skúsenejších“ spoločnostiach.

Takéto ponímanie „normálnosti“ sa zakladá na predpoklade, že „normálnosť“ človeka v živote istým spôsobom zvýhodňuje. „Normálne“ poriadne dievčatká sa lepšie učia ako všetci, ktorí sa od tejto „normy“ nejakým spôsobom odkláňajú. Lepšie známky im umožnia dostať sa na lepšie školy. Disciplína, ktorá je súčasťou „normálnosti“, im umožní ich skončiť. Budú v živote zarábať viac peňazí, zaujmú solídnejších mužov, budú toho môcť viac poskytnúť svojim deťom. „Normálne“ v tomto zmysle zvýhodňuje. Veď „normálnosť“ preferuje aj príroda. „Normálne“ v evolúcii prežíva, „nenormálne“, teda „mutované“, riskuje. Prežiť síce môže, ak je z nejakých dôvodov „nenormálnosť“ výhodná, ale nemusí, ak je „nevýhodná“. Podobne je to aj v spoločnosti. Picassovo nadanie nebolo „normálne“, ale Picasa výrazne zvýhodnilo. Je však mnoho – aj vysoko nadaných – ľudí, ktorí svoje nadanie nedokážu zúročiť, alebo nemajú šťastie, a „nenormálne“ nadanie sa pre nich stáva bremenom, ktoré im znepríjemňuje život. Bezpečnejšie je byť teda bez „nenormálneho“ nadania.

Román Láska, zvědavost, prozac a pochybnosti španielskej spisovateľky Lucíe Etxebarrie takýto – podľa autorky zrejme už zastaraný -  koncept „normálnosti“ spochybňuje. Hlavnými hrdinkami románu Lucíe Etxebarria sú tri sestry, ktoré až schematizujúco predstavujú tri rôzne varianty životného štýlu. Ana je to „poslušné dievčatko“, ktoré nám pani učiteľka dávala v škole za príklad. A zároveň „poslušné dievčatko“, pred ktorým vystríhajú feministky. Vydala sa, má deti, nepracuje, a jej najväčšími dobrodružstvami je príprava večere a zariaďovanie interiéru. Nasleduje Rosa. Rosa je tiež „normálna“, ale ináč. Nadpriemerne inteligentná, s nadpriemerným vzdelaním a vynikajúcou prácou. Takéto by nás feministky chceli mať. Šéfuje mužom, zarába viac ako muži, vozí sa na dobrom aute, je stelesnená samostatnosť. A stelesnená osamelosť, dá sa dodať takmer jedným dychom. Nakoniec najmladšia Cristina, ktorá predstavuje „nenormálnosť“. Nie je hlúpa, veď vyštudovala vysokú školu. Len jej jedného dňa došlo, že nechce skončiť ako Rosa. Jej pohľad na svet je búrlivý, buričský. Nechce sa nechať vykorisťovať nadnárodnou firmou, nechce svoj čas, jediné, čo má, strácať stereotypnou prácou, v ktorej nevidí zmysel. Odíde a pracuje v bare, žije pre elektronickú hudbu, s nikým sa prvýkrát nemiluje, kým nie je namol opitá. Keď dospievala, rezala si predlaktia, pokúšala sa o samovraždu, liečila sa na psychiatrii. Podľa opisu správania by zrejme spĺňala diagnostické kritériá poruchy osobnosti. Cristina, ktorá je z troch sestier v príbehu najústrednejšia, a autorke zrejme akosi najsympatickejšia, musí, samozrejme, čeliť nátlaku celého „normálneho“ zvyšku rodiny. Vysvetľovať, prečo „mrhá svojim talentom“ v bare, keď má vysokoškolské vzdelanie, prečo nie je schopná nadviazať „normálny“ medziľudský vzťah, ale sa motá v spleti vzplanutí a pádov, stretnutí a rozchodov. Musí ospravedlňovať svoju impulzivitu a nestabilitu, svoju „nenormálnosť“.

Za „normálnych“ okolností by malo byť viac-menej jasné, komu z troch sestier sa bude v živote dariť a komu nie. Navyše, keďže Etxebarria snáď až príliš schématizuje, dalo by sa predpokladať, ktorá zo sestier bude mať aké problémy a ktorá si s nimi ako poradí.  Úspešná Rosa musí samozrejme byť osamelá, žena v domácnosti Ana musí mať v hĺbke dobre potlačovanú a vágnu túžbu po dobrodružstve, ktorú maskuje ostentatívnou spokojnosťou zo zdravých detí a úspešného manžela. Cristina, ktorá si „koleduje o problémy“, má neustále zlomené srdce, finančné starosti a o pár rokov bude mať navyše na krku závislosť od alkoholu. Takto by to bolo v očiach školákov, kde vyhrávajú „dobrí žiaci“ a „zlým deťom“ sa treba vyhýbať.

Nie, že by to tak nebolo. Spektrum problémov troch sestier, ako ho opisuje Etxebarria, viac menej zodpovedá intuitívnemu očakávaniu čitateľa. Rozdiel je v tom, že autorka ich problémy ináč nasvecuje. Kladie pred ne iné znamienka, z „normálneho“ robí „nenormálne“ a naopak.  Ana nie je len vágne nespokojná a svoje fantázie neventiluje len pri bezpečnom čítaní červenej knižnice. Ana je vážne depresívna a jej choroba zaťažuje celú rodinu. Rosa je skutočne osamelá, ale vo svojom rozprávaní hovorí o zdrojoch svojej osamelosti, takže čitateľ chápe, že nie je len dôsledkom jej prehnanej ambicióznosti. Napriek svojej najvypuklejšej „nenormálnosti“ pôsobí najzdravšie Cristina. Jej „zdravie“ vychádza zo skutočnosti, že ako jediná z troch sestier svoje spontánne impulzy a potreby nepotlačuje, ale vníma a napĺňa. Jej život je tak síce turbulentný, ale istým spôsobom naplnenejší ako život jej dvoch sestier, ktoré sa nechali – hoci každá iným spôsobom -  zviazať požiadavkou „normálnosti“, pričom museli potlačiť veľkú časť svojej „identity“ (nech už tento vágny pojem znamená čokoľvek). V každom prípade popiera kniha rozdelenie sveta na „normálne“ a „nenormálne“, ukazuje, že tí „najnormálnejší“ sa niekedy najviac trápia a „nenormálni“ síce ťažko a bolestne, ale nakoniec predsa len nájdu svoje šťastie.

Takýto názor je príťažlivý. Etxebarria používa navyše trendy rekvizity: kultový liek Prozac hneď v nadpise, v nadpisoch jednotlivých kapitol potom neurózu, Ibalgin, obsesiu, v texte drogy, elektronickú hudbu a sexuálne dobrodružstvá, niekoľkokrát ju recenzenti označili za Almodóvara v sukni.   Tým všetkým vzbudzuje sympatie vo všetkých, ktorí sa nechcú či nevedia podriadiť malomeštiackej „normálnosti“. Dáva hlas nezaradeným, iným, často žijúcim na kraji spoločnosti, tým, ktorých konvenčná, „normálna“ spoločnosť neraz odsúdi. Toto všetko nie je síce nesympatické, ale pôsobí už trochu prvoplánovo. Tri sestry pôsobia naozaj trochu ako makety, nositeľky vyhranených životných štýlov a s nimi súvisiacich predvídateľných problémov. Kedysi by kniha snáď bola prelomová a „škandalózna“, ale v súčasnosti, kde je „škandálne“ už takmer „normou“, pôsobí už trochu zastarane (zvlášť vyvolať „škandál“ drogami v nočnom podniku, kde sa hrá elektronická hudba, dá dnes naozaj poriadne zabrať, a pravdepodobne sa to aj tak nepodarí.)

S „normálnym“ a „nenormálny“ si, podľa môjho názoru, oveľa lepšie poradila Esther Endingová. Jednak si Endingová  vyberá „radikálnejšiu“ nenormálnosť, jednak ju neidealizuje. Ústrednou postavou knihy je dvadsaťdeväťročná Rain. Rain, podobne ako autorka románu,  vyrastala v Španielsku, neskôr sa aj so svojimi štyrmi súrodencami, bratmi Stormom, Forrestom a Oceanom a sestrou Pillow presťahovala do Holandska, odkiaľ rodina pochádza. Ich matka je zostarnutá „hippisáčka“, ktorá sa po niekoľkých katastrofálnych partnerstvách, v ktorých ju zneužívali a fyzicky týrali partneri závislí na všetkom možnom, nedokáže o deti viac postarať, takže  jej ich vezme holandský sociálny úrad. Deti vyrastajú čiastočne v domove, čiastočne v náhradných rodinách, čiastočne v squatoch, z ruky do úst. V čase, keď sa príbeh odohráva, je Ocean už mŕtvy. Ochorel na schizofréniu a spáchal samovraždu. Matka žije v Španielsku a o dospelé deti sa viac-menej nezaujíma. Pillow je, ako jediná, vydatá a má dieťa, zároveň je však alkoholička. Storm je na prvý pohľad úspešný sukničkár, ktorý spáva so svojou sestrou Rain. Rain sa kŕčovito vyhýba akémukoľvek normálnemu vzťahu. Navyše sa nad celou rodinou vznáša akési hrozné tajomstvo, ktoré sa v závere odhalí. Rain ako malé dievčatko videla, ako brata Oceana znásilnil na pláži neznámy muž a dvaja starší bratia páchateľa zavraždili. Spomienku celkom v zmysle psychoanalýzy vytesnila, hlodala v nej však a znemožňovala jej zaradiť sa do „normálneho“ života. Po odhalení nastáva happy end: Bratia sa priznajú na polícii, čin je však už premlčaný. Rain zažíva očistnú katarziu, spomienka sa dostáva do vedomia a Rain sa, až príliš zázračne, stáva „normálnou“. Vzduch sa čistí, vychádza slnko.  

Záver románu je, treba uznať, naivný. Podstatnejšie však je, že Endigová sa jednak nebojí zobrazovať abnormálnosť oveľa hrubšieho zrna ako tú, ktorú stelesňuje Prozac, rekreačné užívanie drog a nočné flámy, jednak, že túto abnormálnosť nijako neglorifikuje a – celkom naturalisticky – ukazuje jej dôsledky. Pätica súrodencov prežili detstvo s matkou, ktorá sa vyšmykla „normálnosti“ a, podobne ako Cristina, sa dala na cestu uskutočňovania vlastných túžob a potrieb (pričom jej v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia priala aj spoločenská klíma). Na svoj životný štýl však nakoniec „nedoplatí“ len ona sama, ale aj jej deti, ktoré lavírujú na hranici duševnej choroby (alebo, v prípade Oceana, túto hranicu prekračujú) a dá sa povedať, že sa zo všetkých síl neusilujú o nič iné, ako nájsť obyčajnú, konvenčnú „normálnosť“, ktorou tí, ktorí ju majú, tak veľmi opovrhujú. Je pravda, že kniha na necelých dvesto päťdesiatich stranách sústreďuje veľa veľmi ťaživých tém -  zneužívanie, domáce násilie, incest, vraždu, vzťahové problémy, drogy, neistotu v sexuálnej orientácii – ako v doslove spomína aj Jana Pellarová. Je pravda aj to, že, najmä v závere, je, hoci nie samoúčelne, krvavá a násilná. Myslím však, že to je jej hlavná prednosť. Neuspokojuje sa len s malomeštiackou verziou „nenormálnosti“, s ktorou opatrne koketujú slečinky s dobrých rodín, teda psedo-nenormálnosti, ktorá patrí k „normálnosti“ istej spoločenskej vrstvy a istého veku.  Jej posolstvo je síce menej trendy, ale lepšie podložené argumentmi: Ľudia, ktorí „normálni“ nie sú, by za „normálnosť“ platili zlatom.  Preto by sme sa, my, ktorí z nej kúsky máme, nemali násilím snažiť sa jej striasť.

(Písané pre Knihy a spoločnosť.)