Svetlana Žuchová

Každý máme svojho Bobbyho

Robert B. Oxnam: Roztříštěná mysl, Můj život s mnohočetnou poruchou osobnosti (Portál, Praha, 2006, preložila Hana Loupová, 221 strán)

Nedávno ma istý známy požiadal, aby som mu sprostredkovala prijatie na psychiatrické oddelenie. Chystá sa totiž písať článok, v ktorom pôjde aj o prostredie psychiatrie a všetko by chcel zažiť na vlastnej koži. Odhliadnuc od námietky, že takýto pobyt „v teréne“ je snáď až „vyšším stupňom“ zbierania materiálu a najprv by hádam stačilo prečítať si aspoň kapitolu z vysokoškolskej učebnice, stretli sme sa nakoniec, aby sme si vysvetlili svoje argumenty. Moje, že psychiatrické oddelenie nie je zoologická záhrada, že  ako pacientka by som nechcela, aby si ma prišli obzerať, a že psychiatria je, okrem toho, oddelenie ako každé iné, snáď jediný rozdiel je, že sa tam smie fajčiť. A jeho, že by sa chcel dozvedieť, ako sa pacient cíti pri psychiatrickom vyšetrení, aké sú vzťahy medzi pacientmi na izbe a medzi pacientmi a personálom. Čoskoro zároveň vysvitlo, s akým strachom publicista k psychiatrii pristupuje. Čo ak si ho „tam nechajú“? Dlhšie ako týždeň preň z najrôznejších dôvodov neprichádza do úvahy. Uisťoval sa, či by si smel nechať mobil. Nechcem jeho úzkosť zosmiešňovať. Dať sa na dlhší čas "zavrieť" do akéhokoľvek neznámeho prostredia vyvoláva strach, ktorý je prirodzený. Na druhej strane je však psychiatria podnetom vzniku mnohých hrôzostrašných fantázií. Nie som si istá, či písanie o psychických poruchách mýtus vytvorený filmami ako Prelet nad kukučím hniezdom podporuje či vyvracia. Okrem presláveného psychoterapeuta Irvina Yaloma stojí pri tejto príležitosti za zmienku aj newyorský neurológ a psychiater Oliver Sacks. Obaja autori múdrym spôsobom opisujú prípady z terapeutickej praxe a narúšajú už aj tak otáznu bariéru medzi „normálnym“ a „abnormálnym“. Moje obavy boli ešte silnejšie, lebo išlo o tzv. disociatívnu poruchu identity, či, ako ju podľa staršej nomenklatúry nazýva autor, mnohopočetnú poruchu osobnosti. Je to porucha, ktorá sa vo filmoch a v literatúre často nazýva aj „rozdvojenou osobnosťou“ a ktorá je námetom tých filmov, v ktorých malomestský učiteľ na strednej škole žije paralelný život niekoľkonásobného vraha, pričom oba životy sú nepriedušne oddelené a učiteľ o vrahovi nemá ani potuchy. Ide zároveň o poruchu, ktorá sa v neliterárnom svete vyskytuje neporovnateľne menej často ako v literatúre. Ku knihe som preto pristupovala s  nedôverou. Očakávala som senzačný príbeh takejto „rozdvojenej osobnosti“, v ktorom bude „duševná choroba“ reprezentovaná násilím a „normalita“ príkladným životom tzv. „bielej strednej vrstvy“.

Prvé, čo som si prečítala, bol doslov psychiatra a autorovho terapeuta Jefferyho Smitha, ktorý u svojho pacienta disociatívnu poruchu identity diagnostikoval a dlhé roky mu pomáhal vyrovnať sa s ňou. A s úľavou som zistila, že táto kniha sa hádam snaží o presný opak. Smith sa systematicky snaží rozbíjať klišé tejto choroby a vysvetľuje ju triezvym a fundovaným spôsobom. Vysvetľuje, že disociácia je „normálny“ obranný mechanizmus, aký majú v repertoári aj „normálni ľudia“ v situáciách, ktoré sú vysoko traumatizujúce. Trauma, ktorej podarená definícia je „normálna reakcia na nenormálnu udalosť“, vyvolá aktiváciu disociácie ako jedného z obranných mechanizmov ľudskej psychiky. Všetci poznáme pocit, keď sme v náročnej situácii „ako omámení“, keď teda emócie, ktoré prežívame, nekorešpondujú so situáciou.  Extrémnejším prípadom je disociácia, akú autor opisuje u dieťaťa, ktoré napríklad bijú či sexuálne zneužívajú a ktoré sa pritom uprene pozerá na strop a samé seba pozoruje akoby zvonku. Disociácia je v oboch prípadoch užitočná. Chráni „človeka“, teda vo freudovskej terminológii jeho ego, pred emóciami, ktoré by „neuniesol“. Podľa autorovej interpretácie je mnohopočetná porucha osobnosti (po novom disociatívna porucha osobnosti) extrémnym prípadom takejto „normálnej“ disociácie. Dieťa, ktoré je nútené prežívať traumu, s ktorou sa nevie vyrovnať, si vytvorí niekoľko „osobností“, pričom jednotlivé „osoby“ v jeho vnútri sú od seba nezávislé, nemajú spoločný pocit identity a spomienky jedného z týchto vnútorných „ľudí“ nie sú prístupné ostatným „ľuďom“. Všetky tieto „osoby“ však vzájomne spolupracujú na udržaní zdania „normality“. Takáto disociácia je teda prejavom choroby, jej úlohou je však zabezpečiť čo najnormálnejší život človeka, ktorý v dôsledku traumatickej skúsenosti „normálneho života“ nie je schopný.  Je tu jasne viditeľná hlbinne psychologická orientácia autora, ktorý disociáciu interpretuje jednoznačne ako obranný mechanizmus v zmysle Anny Freud. Aj s pacientom, autorom príbehu, pracuje psychiater očividne analytickým spôsobom. Postupne ho privádza k odkrývaniu vytesnených traumatických spomienok z detstva, ktorého dôsledkom je postupná „integrácia“ jednotlivých čiastkových osobností do celistvého človeka. Toto je zároveň na knihe chyba krásy. Autor píše, že v priebehu terapie dosiahol sen „každého psychiatra“: Odhalil detskú traumu, spracoval ju a dospel tak takmer k vyliečeniu. Neuvedomuje si, že tu nejde o „sen psychiatra“, ale o „sen psychoanalytika“. Mohol sa dostať do rúk biologicky orientovanému psychiatrovi a na jeho ťažkosti mohla dobra účinkovať farmakoterapia. Pri čítaní knihy je však táto skutočnosť celkom zanedbateľná. Oveľa dôležitejšie je, ako sympaticky príbeh relativizuje „normálne“ a „abnormálne“, „choré“ a „zdravé“. Jednak sa v doslove jasne hovorí, že disociácia je „normálnym“ ľudským fenoménom s užitočnou funkciou. Od drobných disociačných fenoménov, aké pozná každý z nás, siaha až po extrémnu disociáciu, ktorá je príčinou takej bizarnej choroby, akou je disociatívna porucha osobnosti. Okrem toho je hlavná postava a autor príbehu na jednej strane ťažko „psychicky chorý človek“ (pri diagnostikovaní poruchy v ňom „sídlilo“ až jedenásť „osobností“), na druhej strane však človek sociálne vynikajúco fungujúci a mimoriadne úspešný, ktorému choroba síce všemožne znepríjemňovala život, na druhej strane mu však nebránila vo hviezdnej kariére. Hoci autor upozorňuje, že kniha sa zaoberá predovšetkým vzťahmi medzi jeho vnútornými „obyvateľmi“ a nie medzi ním a vonkajším svetom, svoj záväzok celkom neplní. Čitateľovi sa totiž miestami zdá až nafúkaný. Ako odborník na Čínu a neskôr na celú Áziu založil a roky viedol tzv. Ázijskú spoločnosť, organizoval večeru s Georgom Bushom, na ceste po Číne sprevádzal Billa Gatesa, pravidelne vystupoval v televízii. Okrem toho akosi všetko, čoho sa dotkne, profesionalizuje a mení na úspech. Vo voľnom čase sa napríklad korčuľuje v Central Parku, ale dosiahne takú dokonalosť, že ho filmujú dokonca japonskí filmári a záznam z jeho amatérskeho vystúpenia sa premieta v lietadlách spoločnosti KLM ako dokument o živote v New Yorku. Hoci nie je spokojný so svojou amatérskou hrou na violončelo, hrá v takmer profesionálnom orchestri. Vedie projekt, ktorý sa nakoniec stane námetom na celovečerný film s Meryl Streepovou v hlavnej úlohe. Všetko, čo robí, sa deje „na najvyššej úrovni“. Toto oslnivé prostredie „elity sveta“ nás až núti čítať medzi riadkami. Nie je aj evidentná snaha zdôrazňovať svoje úspechy prejavom choroby? „Normálne“ a „nenormálne“ sa tu prelína, zlučuje, je od seba neodlučiteľné a nerozlíšiteľné. Toto považujem za najväčšiu prednosť knihy.

Autor knihy je teda Robert B. Oxnam, pacient s disociatívnou poruchou osobnosti. Robert Oxnam je zároveň v čase písania knihy tzv. „dominantnou osobnosťou“, teda tou z „vnútorných osobností“ chorého, ktorá vystupuje navonok a ktorá ostatné „vedie“. Ostatné, tzv. „recesívne osobnosti“ sú navonok neviditeľné, ba vďaka samostatnej pamäti a neprístupnosti spomienok jedného „človeka“ ostatným nemusí o nich vedieť ani sám postihnutý. Autor sa tu snaží sprostredkovať svet, ktorý je, myslím, pre „zdravého“ nepochopiteľný. Hoci upozorňuje, že aj „normálni“ ľudia reagujú v rôznych situáciách rôzne, akoby „to ani nebol ten istý človek“, majú predsa v každej chvíli celistvý pocit vlastnej identity a k dispozícii rovnaký repertoár pamäťových stôp.

Na jednej strane opisuje Oxnam život svojich „vnútorných osôb“ spôsobom, ktorý je ťažko uveriteľný: Osoby s menami ako Čarodejnica či Knihovníčka bývajú v Hrade, ktorý podľa autora reprezentuje jeho vnútorné usporiadanie sveta. Každá „osoba“ má v hrade presne vymedzené miesto (v tmavej kobke, na vonkajších hradbách, v neustále uzamknutej knižnici apod.) a dochádza tu k neustálym bojom a dokonca k fyzickému týraniu, ktoré má odzrkadľovať spomienky na skutočné týranie v detstve. Kniha tak miestami pripomína Tolkienove príbehy o boji dobra so zlom a čitateľ len ťažko verí, že autor príbehy Čarodejnice a Vševedúceho Oka nechápe ako metaforu, ale snaží sa sprostredkovať svoju bezprostrednú skutočnosť. Príbeh sa tak číta mimoriadne ľahko. Aj laik bez akejkoľvek znalosti o psychických chorobách či hlbinnej psychoterapii môže knihu čítať jednoducho ako žáner fantasy a nelámať si hlavu nad tým, čo je pravda a čo čitateľsky atraktívna fikcia. Na druhej strane si však aj čitateľ s neveľkými vedomosťami zo psychológie nakoniec uvedomí, že to, čo autor opisuje bizarným a fantastickým spôsobom, nie je vlastne žiadnou novinkou. Cieľom psychoterapie má byť „integrácia“, teda podľa možnosti zlúčenie čiastkových osobností do celistvého človeka. V čase dokončenia knihy sa psychiatrovi podarilo doviesť pacienta Roberta Oxnama k integrácii pôvodných jedenástich osobností do troch. Do Roberta, ktorý vystupuje navonok ako rozvážny akademik uznávajúci morálne hodnoty, schopný podávať vysoké výkony, zarábať peniaze, zdokonaľovať sa v hre na hudobné nástroje, dodržiavať manželskú vernosť apod.. Do Bobbyho, ktorý je na rozdiel od päťdesiatnika Roberta sotva dvadsaťročný, hravý a vášnivý. Hoci Bobby nevie písať ani čítať, je jeho úlohou vymýšľať vtipy, ktorými suchopárny Robert obohacuje svoje akademické prejavy. Bobby sa vie bezhlavo zamilovať a spôsobuje tak Robertovej manželke bolesť. Bobby chová zvieratá, fajčí a pije, takže Robert musí absolvovať protialkoholické liečenie. Kým Robert sa „riadi hlavou“, počúva Bobby „srdce“. Treťou z integrovaných osobností je Wanda, ktorej úlohou je sprostredkovať medzi Robertom a Bobbym. Wanda nerozpráva, ale pohľadom navádza Roberta a Bobbyho k vzájomnej spolupráci.

Je zrejmé, že tieto „vnútorné osoby“ zodpovedajú „psychickému aparátu“ ako ho postuloval Freud. Tak má každý človek id, ktoré „funguje podľa princípu slasti“. Rovnako ako Bobby je id neschopné odoprieť si pôžitok a ženie sa za okamžitým dosiahnutím uspokojenia. Naopak superego vzniká internalizáciou rodičovských a neskôr spoločenských príkazov a zákazov a rovnako ako Robert zabezpečuje chod človeka v spoločnosti. Superego je, rovnako ako Robert, našou prísnou a nezábavnou súčasťou. Medzi id a seperegom, ktoré sú vo vzájomnom konflikte, sprostredkuje ego. Rovnako ako Wanda, aj ego je pomerne „nemé“ a vstupuje do hry tam, kde medzi id a superegom vznikne nezhoda. Delenie na tri „čiastkové osobnosti“ zaviedol aj americký psychiater, zakladateľ transakčnej analýzy a autor známej knihy „How people play“ Eric Berne. Podľa Berneho je v každom z nás dieťa (id, Bobby), rodič (superego, Robert) a dospelý (ego, Wanda), pričom podľa situácie sa k slovu dostáva raz jeden, raz druhý ego-stav (ako Berne tieto „čiastkové osobnosti“ nazýva). Rovnako ako pri každej hlbinnej psychoterapii, ide aj v psychoterapii Oxnama najmä o hladkú spoluprácu týchto troch „osobností“, z ktorých má síce každá iné záujmy, ktoré sa však zároveň musia všetky dostať k slovu. Práve prevaha jednej z nich je príčinou mnohých psychických porúch (napríklad nadvláda superega sa manifestuje ako nutkavá neuróza), rovnako ako napríklad Robertove uzamykanie Bobbyho v tmavej cele Hradu vedie k nevysvetliteľným výbuchom hnevu a k excesívnemu správaniu. Ak tento bizarný príbeh, ktorý sa  miestami javí ako literárny výmysel, chápeme v tomto zmysle, je zrazu oveľa uveriteľnejší. Zmätený čitateľ si môže vydýchnuť, lebo nepochopiteľný opis podivuhodnej choroby si dokáže  začleniť do vlastnej štruktúry vedomostí. A tak je id spokojné s čítaním napínavého príbehu, superego sa proti pôžitku nebúri, lebo pri čítaní knihy sa nasýtila aj jeho potreba odborného uznania a jej neuveriteľnosť nakoniec podnecuje ego k ďalšiemu mysleniu.   

(Písané pre Knihy a spoločnosť.)