Svetlana Žuchová

Ako rôzne sa dá písať o tme

Gwyneth Lewisová: Slunění v dešti, Veselá knížka o depresi (Jota, Praha, 2006, preložila Věra Vystavělová, 200 str.)

Gwyneth Lewisová je waleská poetka, ktorá okrem niekoľkých zbierok poézie napísala román Slunění v dešti, v ktorom opísala svoju osobnú skúsenosť s depresiou. Lewisovej kniha je vlastne autobiografiou. Autorka začína rozprávať v dobe, keď dostala svoju prvú epizódu depresie, a vracia sa v retrospektíve do svojho detstva, k začiatkom svojho záujmu o literatúru, do rokov štúdia v Spojených štátoch a do obdobia po nich. Implicitne jej ide o to, aby našla korene svojej depresie, vyvodila ich z vlastnej biografie. Je zaujímavé, že v literatúre sa takéto chápanie duševnej choroby často predstavuje ako štandard, aj autorka sama ho líči ako jediný spôsob porozumenie svojej chorobe. Lewisovej opis depresie je veľmi poetický, autorka je evidentne poetka, ale ako čitateľka si pod jej rozprávaním neviem predstaviť konkrétne utrpenie. Za oveľa podarenejšie považujem v Lewisovej príbehu opisovanie skúsenosti s písaním, ktoré je pre ňu očividne ústredným životným záujmom, ctižiadosťou aj poslaním. Autorka začala písať už ako dievčatko a pri písaní po prvýkrát prišla na to, že si môže vytvoriť svoj jedinečný svet, nezávislý od sveta mamy, ktorá v jej živote zohrávala dôležitú úlohu (ako to už v živote pacientov hlbinne orientovaných terapeutov býva). Zaujímavá je aj jazyková skúsenosť Lewisovej. Ako Walesanka hovorila prvotne po walesky a angličtina, ktorú sa naučila až v škole, bola pre ňu vlastne cudzím jazykom. Kým prvé básne napísala po walesky, dnes publikuje v angličtine. Kým s matkou sa rozprávala po walesky, s prvým partnerom, ktorého strela v škole, hovorila po anglicky. Lewisová teda svoj život opisuje ako neustále oscilovanie medzi niekoľkými svetmi – kultúrnymi, jazykovými, rodinnými. Partner bol možnosťou odísť zo sveta matky, ktorého sa zároveň nedokázala celkom zriecť. Angličtina namiesto waleštiny bola možnosťou dospieť, odísť zo sveta detstva do intelektuálneho, univerzitného sveta. Pri tomto všetkom bolo a je písanie pre autorkou možnosťou udržania životnej kontinuity, niečím celkom vlastným, čo vždy ostáva.

Práve toto považujem za ústredný a zároveň najzaujímavejší moment knihy. Je to ľúbostný román, príbeh lásky Gwyneth Lewisovej a písania – teda viac písania ako všeobecne literatúry. Hoci autorka sama explicitne stavia do stredu knihy depresiu, hoci sama chápe opis utrpenia pri depresii ako ťažisko svojej knihy, myslím, že ako spisovateľka to nepotrebuje, vystačila by si s námetom písania, s vysvetlením svojej potreby písať. Zároveň predpokladám, že písať o depresii bolo pre autorku formou terapie. Predpokladám dokonca, že kniha bola v skutočnosti pôvodne denníkom sprevádzajúcim terapeutický proces, akýmsi terapeutom sprevádzaným premýšľaním pacientky nad svojou minulosťou, v ktorej sa pokúša – predpokladám, že pod vplyvom hlbinne orientovaného psychoterapeuta – odhaliť dôvody svojej duševnej poruchy.

Som presvedčená o tom, že takéto písanie je pre autorku ako pacientku užitočné. Iste môže prispieť k tomu, aby si autorka ako pacientka lepšie porozumela. Verbalizovať myšlienky a pocity, ktoré dovtedy v človeku len vágne tleli, je jedným z účinných mechanizmov psychoterapie. Snáď ešte účinnejším u niekoho, kto je zvyknutý pracovať s rečou, vyjadrovať sa písaním. Hoci niektorí „prísni“ klasickí psychoanalytici tvrdia, že človek, ktorý sa podrobuje psychoanalýze, by nemal súčasne nič písať (napríklad ani písať si denník), či dokonca, že by sa o priebehu analýzy nemal s nikým rozprávať, lebo tak zo samotnej psychoanalýzy „odteká“ dôležitý nevedomý materiál,  písanie sa inokedy priamo odporúča ako ďalšia z možností prístupu k vlastnému nevedomiu. Preto nechcem spochybniť, že napísanie knižky bolo pre Gwyneth Lewisovú užitočné a že prostredníctvom písania sa jej pravdepodobne podarilo spracovať veľa zo svojho trápenia. Ak však vnímam Gwyneth Lewisovú ako autorku románu a nie ako pacientku s depresiou, musím aj jej román hodnotiť prinajmenšom ako čitateľka. A ako v čitateľke spôsobuje vo mne Lewisovej príbeh rozpaky. Lewisová doň vkladá veľa citátov z básní, z iných príbehov aj z odborných kníh, ktoré s témou depresie súvisia raz viac, inokedy menej. Kniha je tak miestami čitateľským denníkom, do ktorého si náruživý čitateľ vypisuje citáty z obľúbených diel. Predpokladám, že Lewisovej zámer bol príbeh tak oživiť, či vypožičať si od tých, ku ktorým ako k autorom vzhliadal, opisy, ktoré majú čitateľovi sprístupniť zrejme ináč nesprístupniteľný subjektívny zážitok depresie. Knižka tak však pôsobí akosi rozbito.

Navyše sa autorka podujala napísať „veselú knižku o depresii“ (ako hovorí v názve), čím svoju výpoveď sama oslabuje. Viem, že vtiahnuť „zdravého človeka“ do sveta ovplyvneného duševnou „chorobou“ (nech už sú „zdravie“ a „choroba“ ľubovoľne relatívne a hranice medzi nimi ľubovoľne nejasné) je ťažké, ak nie nemožné. Zároveň si však spomínam napríklad na knižku Williama Styrona Viditeľná temnota, ktorá je, rovnako ako kniha Gwyneth Lewisovej, tiež príbehom depresie a jej utrpenia. Styronovi sa však podarilo opísať ho tak, že čitateľovi behá mráz po chrbte. Rovnako britská dramatička Sarah Kane, ktorá mala tiež sama a s depresiou osobnú skúsenosť – na následok depresie dokonca zomrela, spáchala samovraždu na psychiatrickom oddelení – napísala o depresii divadelnú hru Psychóza 4.48, pričom už názov drámy odkazuje na hodinu, keď sa Sarah Kane pravidelne budila a keď jej bolo najhoršie („ranné pesimum“ depresie). Hoci Sarah Kane sa, podobne ako Gwyneth Lewisová, vyjadruje obrazne, hoci v jej dráme je ešte menej „príbehu“ ako v románe Lewisovej, pôsobí jej svet na čitateľa/diváka otriasajúco. Snáď práve preto, že ani William Styron ani Sarah Kane sa nesnažili písať o depresii „veselo“. Písať o depresii „veselo“ pravdepodobne zodpovedá modernému trendu „myslieť optimisticky“ a hľadať aj v tých najnepríjemnejších zážitkoch „niečo pozitívne“, ako sa to môžeme dočítať v nesčíselných knihách a príručkách, ktoré nás učia, ako „dosiahnuť duševnú rovnováhu“, ako „ísť životom s úsmevom“, nedať sa a veriť, že nech sa deje čokoľvek, „všetko sa na dobré obráti“ („Ak koniec nie je dobrý, ešte to nie je koniec.“). Myslím však, že o depresii sa „veselo“ a „optimisticky“ písať nedá a „veselý“ príbeh Gwyneth Lewisovej to dokazuje. Zároveň by sme mohli obhajovať názor, že zdravšie, ako za každú cenu kŕčovite „myslieť pozitívne“ je uvedomiť si, keď je zle. Opisy depresií Williama Styrona aj Sarah Kane sú uhrančivé, lebo oba hovoria o utrpení, ktoré je skutočné, prítomné, nepopierateľné a nedá sa relativizovať. Dá sa predpokladať, že Lewisová napísala svoju knižku už ako „zdravá“, teda potom, ako epizóda depresie pominula a ona sa na svoje trápenie pozerala z odstupu. Napriek tomu ako čitateľka jej „veselosti“ neverím. Nakoniec, ak by sme už premýšľali psychoanalyticky – tak, ako to sama Lewisová robí, keď sa snaží vysvetliť depresiu prostredníctvom svojho životného príbehu – mohli by sme sa spýtať, či depresia nie je len dôsledkom potláčaných negatívnych emócií, neustálej snahy o „veselosť“, a či teda najliečivejšie nie je pripustiť si aj to, že nie o všetkom sa dá písať „veselo“. Tma sa pravdepodobne nedá nakresliť ináč ako čiernou farbou.

Hallgrímur Helgason: 101 Reykjavík (Klett-Cotta, Stuttgart, 2002, do nemčiny preložil Karl-Ludwig Wetzig, 439 str.)

Druhá kniha, o ktorej chcem písať, je v tomto zmysle takmer opakom príbehu Gwyneth Lewisovej. Román islandského spisovateľa Hallgrímura Helgasona Reykjavík 101, ktorý bol aj sfilmovaný, hoci jeho filmová verzia podľa mňa nesiaha svojej literárnej predlohe ani po členky, je na prvý pohľad, na povrchu „veselým“, komickým až groteskným príbehom Hlynura Björna, tridsiatnika., ktorý žije so svojou matkou v Reykjaviku z podpory v nezamestnanosti, keďže sa konzekventne vyhýba akejkoľvek práci, cez deň spí a pozerá porno filmy a večer a v noci sa potuluje po meste (prvá veta románu znie: „Predsa len sa pokúšam vstávať ešte pred zotmením“.) Hlynurova matka sa po rozvode s Hlynurovým otcom priznala k tomu, že je lesbička, a do domácnosti sa nasťahovala aj jej priateľka Lola. V Silvestrovskú noc sa Lola vráti z akejsi party, Hlynurova mama nie je doma, a výsledkom tohto nočného stretnutia Hlynura s Lolou je dieťa, ktoré Lola vychováva spolu s Hlynurovou matkou ako vlastné. Helgasonova kniha je však predovšetkým spletená z mnohých nočných príbehov, v ktorých sa všetko deje rýchlo a náhodne, v ktorých sa ľudia stretávajú neplánovane len preto, že všetci chodia do tej istej krčmy, nie preto, že im na sebe záleží, že sa chcú vidieť a stretnutie si dopredu dohovoria. Hoci príbeh je „veselý“, presvitá spoza grotesknosti tma, ktorá je pre Hlynura každodennou skúsenosťou. Hlynur je chronickým pozorovateľom, kniha je vlastne zápisom jeho komentárov sveta, na ktorý sa díva ako spoza sklenenej steny. Úpenlivo sa vyhýba akémukoľvek priblíženiu. Jediný vzťah, ktorého sa emočne zúčastňuje, je priateľstvo s Katarínou, Maďarkou, ktorú stretáva na internete, a ktorá sa – práve preto, že je taká neskutočná – stáva projekčnou plochou jeho skutočnej, autentickej potreby blízkosti. Blízkosť, ktorej sa vo svojej skutočnosti bojí a ktorú neunesie, dokáže na vzdialenosť medzi Rejkavíkom a Budapešťou nie len vydržať, ale tu si ju dokonca praje a vychutnáva. Hoci práve preto, že takáto „blízkosť“ nie je ohrozujúca. Netreba ani dodávať, že skutočné stretnutie s „maďarskou princeznou“ Katarínou je pre Hlynura sklamaním – a pravdepodobne ďalšou výstrahou a ďalším potvrdením vnútorného presvedčenia, že blízkosť je zraňujúca a treba sa jej vyhýbať. Ak veríme napríklad Ericovi Bernovi, zakladateľovi transakčnej analýzy, že duševné trápenie je dôsledkom takýchto nesprávnych, v detstve získaných „presvedčení“ či „posolstiev“, ktoré pre človeka tvoria jeho známu realitu, takže je ťažké sa ich vzdať, môžeme vysvetliť aj Hlynurovo trápenie: Svet, ktorého jednotkou je „jednotlivec“ (na rozdiel od východného sveta, ktorého jednotkou je skôr skupina – rodina, firma apod.), odovzdáva svojim obyvateľom správu, že blízkosť je nebezpečná, vedie k splynutiu a k závislosti od druhého, ktorej sa treba vyhýbať. Hlynur, ktorý sa podľa tohto „vnútorného presvedčenia“ správa, sa nie len dôsledne vyhýba každej blízkosti, ale navyše pripustí len tú blízkosť (s Katarínou z internetu), ktorá ho nakoniec zraniť zákonite musí a jeho presvedčenie sa tak potvrdzuje. A tak, hoci Hlynurov príbeh nie je explicitne rozprávaním o duševnej chorobe a sám o sebe je veselým čítaním vhodným napríklad do vlaku, opisuje skutočné, temné trápenie v tmavom zimnom Rejkavíku. Trápenie človeka ponoreného do svojej osamelosti, z ktorej nedokáže vystúpiť rovnako, ako depresívny človek nedokáže dať „hore hlavu“ a „myslieť pozitívne“. Práve preto, že Helgason túto tmu pripúšťa, je jeho knižka nie je uveriteľnejšia, ale myslím, že aj zdravšia ako „veselá knižka o depresii“ Gwyneth Lewisovej.

(Písané pre Knihy a spoločnosť.)