Svetlana Žuchová

Východne od Bukurešti

12:08 východne od Bukurešti (A fost sau n-a fost?)

(Rumunsko, 89 min.)

Réžia: Corneliu Porumboiu

Hrajú: Mircea Andreescu, Teodor Corban, Ion Sapdaru, Lucian Iftime, Luminita Gheorghiu

Nedávno som zhliadla rumunský film režiséra Cornelia Porumboiua, ktorého názov v nemčine znel 12:08 východne od Bukurešti. Nízkorozpočtový film, ktorý by sa dal rozdeliť dosť presne na dve polovice. Prvá je mozaikou obrazov z ostentatívne bežného života ľudí, ktorí sa v druhej polovici stretávajú v televíznej diskusii usporiadanej pri príležitosti šestnásteho výročia dvadsiateho druhého decembra 1989, dňa, keď o 12:08 vtedajší diktátor Nicolae Ceaucescu ušiel z prezidentského paláca, čo sa v Rumunsku považuje za okamih víťazstva protikomunistickej revolúcie. Film nemá jednoznačný príbeh ani jednoznačnú „hlavnú myšlienku“, takže ponecháva relatívne veľký priestor interpretácii. Považujem za zaujímavú recepciu filmu „západným“ publikom, preto ponúkam úryvky z dvoch recenzii z nemeckého jazykového priestoru. Prvá bola publikovaná dvadsiateho druhého decembra minulého roka v rakúskom Štandarde, druhá na internetovom portáli s recenziami aktuálnych filmov.

Dvadsiaty druhý december je v Rumunsku podobne významný dátum ako u nás sedemnásty november. Dvadsiateho druhého decembra 1989 o 12:08 sa rumunský diktátor Nicolae Ceaucescu pokúsil opustiť krajinu, čo sa považuje za okamih víťazstva Revolúcie. 12:08 východne od Bukurešti je nemecký názov filmu rumunského režiséra Corneliu Porumboiua, ktorý sa odohráva v deň šestnásteho výročia tohto významného dňa. V malom mestečku Vaslui, ktoré je dejiskom príbehu, však nevládne sviatočná atmosféra. Ledabolo rozvešané reťaze žiaroviek len nedokonale skrývajú bezútešnosť mestečka. V deň výročia pozvú dvoch bývalých účastníkov revolúcie, učiteľa dejepisu a staršieho penzistu, do televízneho vysielania, v ktorom si majú pred kamerami spomínať na demonštráciu, ktorá sa údajne odohrala pred šestnástimi rokmi. Ale práve uprostred živého vysielania relácie prepukne chaos. Zo vzájomne si protirečiacich výpovedí, sebaprezentácií jednotlivých zúčastnených a nepresných spomienok vyvstáva pochybný a zábavný obraz toho, čo sa skutočne stalo.

Dvadsiateho druhého decembra 1989 donútila rozzúrená masa rumunského diktátora Ceaucesca náletom vrtuľníka utiecť z Bukurešti. Šestnásť rokov po tejto historickej udalosti pozve majiteľ lokálnej televíznej stanice malého rumunského mestečka východne od Bukurešti dvoch hostí, niekdajších (údajných) účastníkov Revolúcie, aby sa o svoje spomienky podelili s hosťami. Jedným z nich je Piscoci (Mircea Andreescu), starší dôchodca, druhým Manescu (Ion Sapdaru), učiteľ dejepisu. V živom vysielaní sa spoločne snažia rozpamätať na deň, keď vtrhli do radnice s pokrikom „Zvrhnite Ceaucesca!” Ale zrazu sa do vysielania zamiešajú diváci a svojimi telefonátmi spochybňujú tvrdenia oboch údajných hrdinov. A tak sa začína zmätok. Odkedy diktátor Ceausescu opustil prezidentský palác, dvadsiateho druhého decembra 1989 presne o 12:08, ostáva najdôležitejšou otázkou, či sa na námestí pred radnicou nejaká demonštrácia vôbec skutočne konala. Hoci Manescu trvá na tom, že sa tejto demonštrácie sám zúčastnil, diváci, ktorí počas vysielania do štúdia telefonujú, to popierajú. Pred očami kamier, v živom vysielaní tak vzniká veľmi komická hádka, ktorá jasne ukazuje skreslenie spomienok, na ktoré sa toľkí spoliehame.

Manescu začína slávnostný deň, rovnako ako väčšina ostatných dní v roku, „kocovinou“. Vo svojej obľúbenej krčme, v ktorej strávil už nejeden večer, sa dozvedá, že opitý znovu urážal čínskeho majiteľa podniku. Piscociho zas  poprosí suseda, aby pre jej deti zahral Mikuláša. Piscoci si ešte pamätá, ako to robieval kedysi, medzitým však z červeného zamatového plášťa s rukávmi lemovanými bielou umelou kožušinou trochu „vyrástol“. Virgil Jderescu (Teodor Corban), majiteľ malej, lokálnej televíznej stanice, je jediný, ktorý v dnešný deň na výročie vôbec myslí. Práve on pozval oboch pamätníkov do televíznej diskusnej relácie, ktorej ústrednou témou má byť otázka, či Revolúcia 1989, ktorá sa začala v Bukurešti, vôbec kedy dorazila aj do mestečka Vaslui. Ráno v deň vysielania listuje Jderescu v knihe s citátmi, ktorými chce neskôr ilustrovať svoje hlboké vedomosti a dobré vzdelanie.

Režiséra Porumboia, ktorý za svoj film získal minulý roky v Cannes cenu Caméra o´or za najlepší debut, zaujíma, ako priepasť medzi minulosťou a spomienkami na ňu ovplyvňuje súčasnosť. Centrom filmu je diskusná relácia, ale úvodom k nej je pohľad na Rumunsko, ktoré sa javí prípravami na vstup do Európskej únie trochu preťažené.  Strnulé, nemenné zábery neslúžia len na to, aby divákovi sprostredkovali úryvky z každodenného života postáv. Navyše sa spájajú do živého obrazu postkomunistickej skutočnosti, ktorý so správnou dávkou irónie pôsobí groteskne. Človek sa tu naučil zaobchádzať s nedostatkami, v Piscociho televízore neprestajne vypadáva signál, a Manescove nasadenie učiteľa na hodine je neporovnateľne menšie ako jeho dlhy u kolegov.

Film 12:08 východne od Bukurešti vrcholí záznamom televíznej diskusie. Porumboiuovi sa darí vyhnúť sa stereotypu východu. Už len preto ho možno popri Cristim Puiuovi („Smrť pána Lazaresca“) („Smrť pána Lazaresca“) označiť za skutočného rumunského filmového tvorcu. Tak je výroba televízneho vysielania zobrazená až smiešne neprofesionálne, a diskusia, ktorú má moderovať Jderescu, sa mu celkom vymkne z rúk a mení sa na verejnú hádku či na trucovité mlčanie pred televíznymi kamerami. Už prvý telefonujúci divák spochybňuje Manescuovu dôveryhodnosť ako revolucionára. Pred 12:08, teda pred hodinou Ceaucescovho úteku, na hlavnom námestí vo Vaslui nikto nebol. Práve táto skutočnosť dáva podnet k zapáleným diskusiám o tom, či obyvatelia tohto mestečka lenivo nečakali na príchod slobody pred televíznymi obrazovkami, namiesto toho, aby sa na boji za ňu aktívne zúčastňovali. Film túto dilemu nijako nerieši. Ale groteskný priebeh televízneho vysielania, ktoré tvorí ťažisko príbehu, znázorňuje zaobchádzanie s minulosťou, ktoré nie je typické len pre Rumunsko. Film sa končí rigidnými zábermi, oficiálnou pravdou a falošnými víťazmi. (Dominik Kamalzadeh, Štandard, 22.12.2006)

A po druhé:

Skvelý, nízkorozpočtový film. Na jeho začiatku sa divák zoznamuje s tromi Rumunmi, ktorých možno všeobecne označiť za celkom sympatických. Jeden z nich je životaschopný vdovec, druhý učiteľ a alkoholik, tretí vedie lokálnu televíznu stanicu. Tento pozýva zvyšných dvoch v deň výročia oslobodenia od Ceaucesca do svojho televízneho štúdia, aby sa od nich dozvedel, či v ich mestečku bola alebo nebola Revolúcia. Konkrétna otázka znie: Demonštrovali obyvatelia mesta proti diktátorovi až po rozšírení správy o jeho úteku alebo už predtým? Film neponúka jednoznačnú odpoveď na túto otázku, ale pravdepodobné je, že ľudia sa otvorene postavili proti Ceaucescovi a jeho režimu až potom, ako sa už skončil. Dejepisár sa však cíti byť revolučným hrdinom a vdovec čakal na 100 Leu, ktoré Ceaucescu sľúbil každému, kto bol zaň. Ide teda o celkom obyčajných ľudí, nie o zradcov, ani o hrdinov, ale o tých, ktorí sú niekde medzi tým, ako asi väčšina z nás, ktorí žijeme v diktatúrach či v demokraciách. Je to teda autentické rozprávanie dejín zabalené do veselého filmu, ktorý okrem iného kladie aj otázku: Bola naša vlastná minulosť taká, ako o nej s odstupom radi rozprávame (a akej z roka na rok viac veríme)? 

Myslím, že obe recenzie ponechávajú dostatok „materiálu na premýšľanie“ o tom, čo v takomto filme, ktorý je plne zrozumiteľný zrejme len pre lokálneho diváka (a ktorý navyše sympaticky „iného“ diváka ani neberie do úvahy, nesnaží sa vysvetľovať, nepodsúva sa potenciálnemu „západnému publiku“) vidí práve divák „z druhej strany“. 

(Písané pre Slovo.)