Svetlana Žuchová

Dve knihy o láske

Frédéric Beigbeder: 39,90 (Rowoht Taschenbuchverlag, Reinbek  bei Hamburg, 2001, do nemčiny preložila Brigitte Grosse, 271 str.)

Pauline Réageová: Příběh O / Návrat do Roissy (Host, Brno, 2005, preložil Matěj Turek, 237 str.)

Ani jedna z týchto kníh nie je klasickým ľúbostným románom. Napriek tomu hovoria obidve jedinečným spôsobom o láske. Začnem novšou z nich. Knihou francúzskeho spisovateľa, ktorý po niekoľkých menej úspešných románoch „prerazil“ manifestom o reklame s neveľmi výpovedným názvom 39,90. Príbeh je obsahovo málo bohatý. Skutočne je najmä pamfletom. Manifestom proti reklame, ktorá symbolizuje tzv. konzumný život. Manifestom síce mimoriadne vtipným, ale málo objavným. Autor, sám dlhodobý zamestnanec parížskej reklamnej agentúry, má so svetom reklamy očividne bohaté skúsenosti, ale skúsenejší čitateľ už dopredu vie, čo a akým spôsobom bude autor kritizovať. Okrem toho sa akoby sám chytil do pasce, ktorú sa ako pascu pokúša odhaliť. Nejde len o to, že podobne ako jeho predchodca a vzor, Michel Houellebecq, kritizuje aj Beigbeder explicitne nemožnosť uniknúť zo „systému“. Okrem toho sa, myslím, že nevdojak, chytil do vlastných osídel. Na jednej strane sa totiž snaží sprostredkovať čitateľovi svoje opovrhovanie svetom nezmysleného bohatstva, kde tridsiatnici zarábajú milióny, sveta, kde sa niekoľko šikovne poskladaných slov odmení vilou v Karibiku či kde sa zamestnanci reklamných agentúr hrajú so športovými autami ako s angličákmi. Na druhej strane však sám za mierku považuje peniaze. Tak niekoľkokrát zdôrazňuje výšku platu hlavného hrdinu, za názvami najvýznamnejších parížskych reklamných agentúr je v zátvorke uvedený ich ročný obrat. Všetko sa krúti okolo cien. Hoci peňažné sumy nemajú vyjadrovať hodnotu ale v tomto prípade skôr bezcennosť vecí, ostáva meradlo stále rovnaké. Stále sú to len peniaze. Beigbeder stavia príbeh na predpoklade, že čitateľa obrovskými sumami ohúri. A rozhnevá. Cieľom Beigbederovho počínania má byť pocit: Tak oni tam dostávajú milióny za to, že sa bavia vymýšľaním nezmyselných viet, a ja ako poctivý krajčír (predavačka, sústružník, automechanik) nezarobím ani desatinu z toho! Beigbeder tak kritizuje svet jeho vlastnými prostriedkami. Jeho cieľovou skupinou nie sú tí, čo dobrovoľne nesúhlasia. Skôr zatrpknutí outsideri, ktorí by sa veľmi radi dostali do sveta, ktorý je pre nich nedostupný. A tak ho radšej kritizujú. Hnacou silou Beigbederovho čitateľa je tak najmä závisť. Keby myslel svoju kritiku vážne, museli by mu byť peniaze jedno. Čitateľ, ktorý by skutočne úprimne nesúhlasil so svetom, ktorý si autor berie na mušku, by si pri čítaní musel pomyslieť: No a čo?

Ale vráťme sa k láske. Hoci je kniha snáď primárne najmä veľmi mainstreamovou, veľmi „trendy“ a veľmi predvídateľnou kritikou všetkého možného, za najvydarenejšiu považujem periférnu epizódu, o ktorej sa domnievam, že má za úlohu skôr zabezpečiť aký-taký dej. Postarať sa, aby kniha skutočne nebola len pamfletom, ale príbehom. Hlavný hrdina Octave, tridsaťtriročný zamestnanec úspešnej parížskej reklamnej agentúry, mimoriadne bohatý a (ako väčšina jeho kolegov) závislý od kokaínu, rozpráva príbeh rozchodu s bývalou partnerkou, ktorá mu pri večeri oznámi, že čaká dieťa. Nasleduje to, čo Octave sám označí za „všetky tie vety, ktoré muži ženám v takejto chvíli hovoria“, ako napríklad, že je sám ešte dieťa a nemôže sa teda starať o ďalšie dieťa, že neunesie toľkú zodpovednosť, že sa ešte nechce viazať, že chce, aby mu partnerka zmizla zo života, teraz hneď a nenávratne. Priateľka jeho želaniam vyhovie a jediné, čo Octavovi po nej ostane, je poštou poslaný ultrazvukový obrázok dieťaťa s poznámkou: Prvý a poslednýkrát, čo vidíš svoju dcéru. Celý nasledujúci príbeh nie je potom len kritikou sveta, v ktorom má reklama rozhodujúce slovo, ale aj Octavovou lamentáciou za stratenou láskou. Tak žije Octave prázdny život poskladaný z práce a zo vzťahov s luxusnými prostitútkami. Takmer neodpustiteľné je klišé priateľstva s krásnou call girl, ktorej sa Octave nikdy „ani nedotkne“, stačí mu dlho ju bozkávať a nechávať jej na odkazovači siahodlhé vyznania lásky, o ktorých obaja vedia, že nič neznamenajú. Nechce sa mi veriť, že by bol takýto platonický vzťah s prostitútkou v „skutočnom živote“ rovnako častý ako v literatúre, kde sú takéto nevinné stretnutia takmer štandardom. Autora však ospravedlňuje, že správaniu svojho hrdinu rozumie. Octave sám priznáva, že intimitu s krásnou prostitútkou si „môže dovoliť“ práve preto, že je to prostitútka. Takáto blízkosť nie je nebezpečná, veď obaja vedia, že nikam nevedie. Na jednej strane stoja Octavove priznania ako napríklad „Ak máš chuť vidieť nejaké dievča druhýkrát, rýchlo sa zbav jej telefónneho čísla.“, či „Viem, prečo behám za toľkými krásnymi ženami. Aby som ani s jednou z nich nemusel ostať.“, na druhej strane neustály smútok za matkou jeho dcéry, ktorý ako tichá hudba tvorí pozadie príbehu. Toto protirečenie vyjadruje atmosféru súčasnosti lepšie ako údaje o zárobkoch a ročných obratoch bohatých spoločností. Intimita láka Octava ako plameň sviečky nočné motýle, ostražito však robí všetko preto, aby sa jej vyhol. Príbeh sa nekončí šťastne a záver ho istým spôsobom zachraňuje. Ukáže sa, že Octavova bývalá priateľka nadviazala po rozchode vzťah s jeho nadriadeným, čím sa všetky zlá sveta spájajú proti nemu. Všetko sa končí smrťou a zločinom, hyperbolizáciou, ktorá príbeh mení na podobenstvo. Na podobenstvo o tom, že kto uteká pred blízkosťou, nakoniec jej skutočne – a možno navždy - ujde.

Druhá z „kníh o láske“, Príbeh O, je v tomto zmysle zrkadlovým obrazom Beigbederovho príbehu. Podobenstvom s presne opačným posolstvom. Románom, v ktorom k smrti vedie, naopak, absolútne odovzdanie sa. Príbeh O s dodatkom Návrat do Roissy napísala v 50-tych rokoch dvadsiateho storočia (Návrat do Roissy je asi o desať rokov mladší) žena používajúca pseudonym Pauline Réageová. Kniha je opatrená upozornením na obálke, že je nevhodná pre čitateľov mladších ako 25 rokov a informáciou na záložke, že máme dočinenia „najlegendárnejším sadomasochistickým románom modernej doby“. Spolu s vetou na zadnej strane, že Príbeh O sa stal po Malom princovi najčítanejšou francúzskou knihou súčasnosti, má teda všetko, aby pritiahla čitateľskú pozornosť.  Hlavnú hrdinku, bezmennú O, parížsku fotografku, odvezie René, jej milenec, ako ho O sama tituluje, hneď v úvode prvej kapitoly do domu v Roissy, akéhosi vidieckeho klubu, v ktorom je počas nasledujúcich týždňov pre jeho radosť bezhranične prístupná ktorémukoľvek z návštevníkov. Dievčatá sa po dome pohybujú nahé s koženými náramkami na zápästiach a obojkami na hrdlách, súčasťou programu je bičovanie, vešanie dolu hlavou, priväzovanie reťazami k stene a predovšetkým neustála dostupnosť komukoľvek, kedykoľvek a na čokoľvek. Toto je podmienkou členstva v spoločenstve aj potom, ako René O z Roissy opäť odvezie: V posledný deň dostáva O železný prsteň, ktorým sa dá vždy a všade identifikovať. Vždy a všade musí byť odvtedy komukoľvek a kdekoľvek k dispozícii. Pod Reného dohľadom si mení šatník, odteraz smie totiž nosiť len také kusy odevu, pod ktorými môže byť nahá a v ktorých je ľahko dostupná. Žiadnu spodnú bielizeň, žiadne upäté roláky. O sa tak na jednej strane stáva súčasťou spoločného majetku, na druhej strane ostáva však René jej konečným pánom a predmetom, ktorý všetkému dáva zmysel.  

Napriek tomu (či práve preto) je Príbeh O predovšetkým príbehom o láske. Toto všetko je totiž ako v náleve ponorené do neobmedzenej, odovzdanej lásky O voči Renému. O sa všetkého zúčastňuje dobrovoľne, s dôverou, bez hrôzy z bolesti. Počnúc prvou scénou, v ktorej O nasadne s Reném do neznámeho auta, v ktorom si bez akéhokoľvek vysvetlenia nechá zobliecť spodnú bielizeň a podväzky, sa čitateľ nedozvie o akejkoľvek inej emočnej reakcii hlavnej hrdinky okrem obsedantného, divého strachu zo straty Reného lásky. O zavesená dolu hlavou, O priviazaná reťazou k posteli, O s krvavými ranami po bičovaní má len jedinú starosť: Aby ju René neprestal milovať. Tento vtieravý strach sa na okamih rozplynie len vtedy, keď ju pri čoraz zriedkavejších návštevách ubezpečí, že ju má stále rovnako rád a všetko, čo od nej žiada, žiada z lásky. Asi v polovici príbehu vstupuje do deja Sir Stephen, Reného dávny starší priateľ. René si Sira Stephena veľmi ctí, spája ich akési takmer mystické priateľstvo, o ktorom O rýchlo pochopí, že je silnejšie ako akékoľvek erotické puto medzi mužom a ženou. René svoju O Sirovi Stephenovi najprv požičia, neskôr úplne daruje. Odteraz nemusí O na slovo poslúchať Reného, ale Sira Stephena. Mení sa však nie len jej pán, ale aj predmet jej odovzdanosti a lásky. Tak, ako doteraz lipla na Reném, priľne teraz k Siru Stephenovi. Pri ľubovoľnej krutosti ostáva jej myslenie upriamené na jeho náklonnosť, jeho blízkosť, naplnenie jeho potrieb a túžob. Okrem v románe všadeprítomnej sexuálnej slasti je takáto láska jedinou emóciou sprevádzajúcou celý dej. Príbeh, ktorý sa odohráva výlučne v luxusných interiéroch (krby, francúzske okná, výhľady do starých parkov) a krásnych exteriéroch (francúzske stredomorské pobrežie zaliate letným slnkom, útulný jesenný Paríž) sa končí, podobne ako Beigbederov manifest, smrťou a zločinom. Autorka ponúka dve alternatívy konca. Jedna je jadrne zhrnutá v dvoch posledných vetách pred Návratom do Roissy. Dozvieme sa v nich, že O dá prednosť smrti, keď si uvedomí, že ju Sir Stephen opustí. A ešte, že on s tým súhlasí. Druhá verzia konca pozostáva z dodatku, Návratu do Roissy. Tu sa O vracia, teraz pod vládou Sira Stephena, do Roissy, kde sa však tento krát úplne vytráca akékoľvek tajomstvo. Teraz je už jasné, že dom v Roissy je len luxusným verejným domom a O len jednou z dobre vycvičených prostitútok. Autorka sa nesnaží viac o mystickú atmosféru, ale oboznamuje nás s konkrétnymi pravidlami fungovania nevestinca, s podmienkami vstupu pre členov a návštevníkov, s cenami výkonov a dokonca s otázkami prevencie pohlavných chorôb a gravidity. Napriek tomu, že príbeh sa doteraz hemžil explicitnými opismi najrôznejších častí tiel, nástrojov a sexuálnych praktík, má čitateľ po prvýkrát pocit vulgárnosti. O sa uprostred tohto všetkého pohybuje ako v mrákotách, zneistená náhlym mlčaním Sira Stephena sa dožaduje ubezpečenia, že sa vráti, že ju neopustí, že ešte smie (!) robiť všetko výlučne preň. Prenasledujú ju vtieravé obavy, že nie je viac hodná toho, aby ju trápil, že mu nestojí viac za bičovanie, že stratil pôžitok z toho, že jej spôsobuje bolesť. Strach pôsobí ako narkotikum, pod vplyvom ktorého O mechanicky vykonáva všetky požadované činností. Zo Sira Stephena sa nakoniec skutočne vykľuje podvodník a pasák, ktorý celý čas O jednoducho predával. Tak sa Beigbederov príbeh dotkne príbehu O. Oba príbehy sa končia smrťou a zločinom, v oboch prípadoch je príčinou smrti aj zločinu láska.

Obidva príbehy by sa pri povrchnom čítaní dali označiť za vulgárne. Octave v prvom z nich má zo šnupania kokaínu natoľko krehkú sliznicu, že mu z nosa podchvíľou tečie krv. Na jednom z mítingov v bohatej potravinárskej spoločnosti v záchvate zlosti vybehne na toaletu, kde krvou popíše steny nadávkami. Po absolvovaní liečenia šnupe popol svojho spopolneného šéfa, ktorý krátko predtým spáchal samovraždu. V príbehu O sa bičuje, ženám sa do tela vypaľujú horúcim železom iniciály ich pánov. V pozadí tejto nahoty je však hlboký smútok. Octavov smútok z toho, že ako prototyp súčasného hrdinu nedokáže prekonať jeden z najsúčastnejších strachov a akceptovať blízkosť druhého človeka. A smútok O, poskladaný z mnohých čiastkových smútkov zakaždým, keď sa René či Sir Stephen oneskoria, keď mlčia, keď sa jej zdá, že ju bičujú menej oddane ako pred pár dňami. Hoci je výpoveď jedného príbehu zrkadlovým obrazom druhého, tvoria spolu plochu, ktorá je ako koža spálená slnkom. Bolí, nech sa jej dotknete na ktoromkoľvek mieste.       

 (Písané pre Knihy a spoločnosť.)