Svetlana Žuchová

Krásny chorý svet

 

(Tomáš Zmeškal: Milostný dopis klinovým písmem, Torst, Praha, 2008, 348.)

 

Debut Tomáša Zmeškala Milostný dopis klinovým písmem sa dá určite čítať ako politický román: Ako sa píše v anotáciách, je to „český román o druhej polovici dvadsiateho storočia“. Román je, moderne a tak, ako je na to čitateľ románov druhej polovice dvadsiateho storočia (a neskorších) zvyknutý, posplietaný z niekoľkých príbehov vyrozprávaných z niekoľkých perspektív niekoľkých protagonistov. Zo všetkých príbehov a všetkých uhlov pohľadov sa nakoniec poskladá viac-menej jednoliaty, takzvaný románový, príbeh.

 

Len ako odbočku po ceste písania o konkrétnom románe konkrétneho spisovateľa, v našom prípade o debute českého románopisca Tomáša Zmeškala, by som sa chcela pozastaviť nad touto taktikou, takou vábivou a preto takou častou v súčasných románoch. (Len námatkovo spomeniem dva rovnakej provinience a rovnakého časového obdobia ako Milostný dopis klinovým písmem:  Romány Potichu Jaroslava Rudiša a Stanice Tajga Petry Hůlové. Ťažšie, ako si narýchlo spomenúť na román, ktorý využíva túto taktiku, je spomenúť si na nejaký, ktorý ju nevyužíva.) . Taktikou rozprávania rôznych „príbehov“, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, ktoré však nakoniec, zázrakom a rafinovane, spoja do jednoliateho nad-príbehu, v ktorom do seba všetko zapadne, nič neostane nadbytočné a zbytočné, všetko, čo sa stalo, malo svoj zmysel a – z hľadiska nad-príbehu – dôvod. Zaujímalo by ma, či sú životy, naše a vaše, skutočne „príbehmi“, v ktorých sa jednotlivé sub-príbehy splietajú do kompaktného jednoliateho celku, z ktorého nič netrčí a nič sa nezadiera, nič nie je rozstrapkané a povrch je hladký ako plast pingpongovej loptičky. Zaujíma ma, nakoľko sa dá takýto príbeh skonštruovať z každého života a nakoľko to funguje len v románoch.

 

Nech je to ako chce, v románe Tomáša Zmeškala to funguje. Jednu líniu tvorí rozprávanie o rodine Alice, jej otca, ktorý sa v päťdesiatych rokoch stal obeťou politických procesov a bol odsúdený na dlhé roky väzenia, takže ho Alica, jeho dcéra, spoznala až ako jedenásťročná, a jej matky, ktorá v čase manželovej neprítomnosti prežíva milostný pomer s jeho politickým nepriateľom – pôvodne v snahe manžela vyslobodiť, neskôr už pre vlastné potešenie, pre uspokojenie pudových impulzov, ktoré si v pokojnom a konvenčnom manželstve ani neuvedomovala. Druhou líniou je pokračovanie prvej, teda príbeh dospelej Alice a jej manželstva s mužom, ktorý ju v svadobný deň zahrnie ružovými lupeňmi s opojnou vôňou a o niekoľko rokov neskôr zbije tak, že potratí ich druhé spoločné dieťa. Paralelne sa do týchto dvoch hlavných línií (majú aj životy „hlavné“ a „vedľajšie“ línie?) zaplietajú príbehy a vízie duševne chorého cukrára, ktorý s Alicinou rodinou pôvodne súvisí tým, že jej na svadbu upečie majstrovskú svadobnú tortu. Cukrár je pacientom psychiatrickej liečebne, v ktorom čitateľ môže rozpoznať pražské Bohnice, a svojmu ošetrujúcemu lekárovi, rodinnému priateľovi Alicinho otca, rozpráva svoje „vízie“, svoje zážitky z akýchsi minulých či paralelných životov: Bol, napríklad, klonom Adolfa Hitlera.

 

Z takejto perspektívy je román skutočne politickým románom. Aj cukrárove „vízie“ sa dajú interpretovať politicky: Vyplývajú z úvah o dobre a zle, o morálnom a nemorálnom, o premene jedného na druhé. Toto samo o sebe by však zo Zmeškalovho románu nerobilo to, čím je. Román Milostný dopis klinovým písmem má v sebe niečo dráždivé, akúsi dizonanciu, ktorá ho robí mimoriadne príťažlivým. Hoci príbeh, ktorý rozpráva, je v podstate „reálny“ (akokoľvek hrozivý), a všetko nereálne je nereálne, lebo to Zmeškal ponúka ako produkt duševne chorého človeka, psychiatrického pacienta, kniha je ako celok akosi „chorá“. „Chorá“ dráždivým spôsobom, ktorý čitateľa znepokojuje a fascinuje. Je napríklad pozoruhodné, ako Zmeškal dokáže sprostredkovať zážitok duševnej choroby (v cukrárovej vízii o Adolfovi Hitlerovi): Zo začiatku vágne podozrenie a predtucha, že „niečo nie je v poriadku“ sa postupne kondenzuje, protagonista-cukrár si všíma náznaky – manželkinu nervozitu pri parkovaní, zmenu tónu jej hlasu v telefóne – ktoré postupne nadobúdajú istý zmysel, odhaľuje sa ich vzájomná súvislosť, protagonistova pôvodná nejasná predtucha nadobúda obrysy, až sa protagonista dozvedá „pravdu“: Už dlho ho sledujú, všetko o ňom vedia, jeho manželka nie je jeho manželka a dokonca ani on sám nie je on sám, v skutočnosti je niekým úplne iným. Podobnú stratégiu používa Zmešak aj v románe ako celku: Prvá kapitola je opisom idylického svadobného dňa: ružových lupeňov v posteli nevesty, cirkevného sobáša krásnej nevesty a ženícha zo starého šľachtického rodu v záhrade starodávneho zámku, svadobnej torty, nad ktorou sa svadobčanom zatají dych. Postupne sa vynárajú spomienky z minulosti a obrazy z budúcnosti, ktoré celý obraz narúšajú, lámu, ale zároveň vysvetľujú a uvádzajú na pravú mieru. Táto dysharmónia, dráživosť pripomínajúca choré myslenie človeka, ktorému sa svet vplyvom choroby začína kriviť, je na Zmeškalovom „politickom románe“ najpríťažlivejšia, a robí z neho jednu z najzaujímavejších kníh posledného obdobia.

(Písané pre SME)