Svetlana Žuchová
Čas odísť alebo malebne o umieraní
A tu prichádza film explicitne o smrti. Našťastie – našťastie pre diváka – je veľká väčšina vo filme prezentovaných umierajúcich skutočne „starých“. Sú to skutočne „starčekovia“ a „starenky“, ako si ich v súvislosti s umieraním predstavujeme. Keďže sa film odohráva v hospici pre umierajúcich, sú jeho obyvatelia takmer výlučne onkologickí pacienti. Stará pani s rakovinou kostnej drene, o niečo mladší pán s nádorom obličky, dvaja muži v strašom strednom veku s rakovinou pľúc. Film avizovaný ako rozhovory s umierajúcimi nie je postavený na skutočných rozhovoroch, keďže väčšina aktérov nie je (už) schopná súvislých výpovedí. Skôr ide o sled obrázkov z ich každodenného života v hospici – stará pani sa teší, keď jej posteľ vynesú na terasu a na chvíľu svieti slnko, na recepcii opäť horí sviečka, takže všetci obyvatelia vedia, že „včera zas niekto umrel“, zamestnankyňa mobilnej opatrovateľskej služby navštevuje pacienta, ktorého stav sa prechodne zlepšil a mohol sa preto na čas vrátiť domov, ale aj sestričky, ktoré pri výmene služieb raňajkujú na svojej izbe a rozprávajú si príhody z predchádzajúcej smeny. Len jeden z pacientov rozpráva na kameru svoj „príbeh“ o tom, že asi prestal fajčiť príliš neskoro, keďže mu pri pravidelnej prehliadke kvôli chorobe priedušiek našli na röntgenovom snímku tieň, ktorý sa ukázal byť nádorom. Jeden z najprekvapivejších momentov filmu bol pre mňa, keď tento pán hovorí, že jeho život aj tak nebol ktovie ako vydarený a veľa toho mu asi neujde. Rozbíja sa tak klasická predstava smrti. Všeobecne sa dá povedať, že film, ktorého hlavnou postavou je smrť, sa snaží ju prezentovať ako síce bolestivú, ale akosi prirodzenú súčasť života.
Doteraz spomínané aspekty považujem skôr za pozitíva filmu. Predovšetkým skutočnosť, že upozorňuje na starobu a smrť. Aj evidentnú úctu k jeho aktérom, pre ktorých snáď rozhodnutie nechať svoje umieranie sfilmovať nebolo jednoduché. Maličkosťou nie je ani to, že upozorňuje na prácu personálu, nad ktorého silou a trpezlivosťou musí divák žasnúť. Napríklad scéna, keď dve sestričky ukladajú mŕtvu pacientku na lôžko, hľadajú jej obľúbenú deku, aby jej prikryli nohy, upravujú jej účes a niekoľkokrát zatláčajú oči, pôsobí až morbídne. Zo všetkých možných umieraní si film vyberá jedno z tých lepších, a do istej miery ho môžeme chápať ako reklamu na takéto zariadenia. Na druhej strane sa divákovi pri – a najmä po – filme predsa len vynára niekoľko pochybností. (Počas filmu nemá na pochybnosti akosi čas. Je zaplavený emóciou.) Ako som spomínala, je film založený predovšetkým na obrazoch. Reč je výrazne v pozadí, až na málo výnimiek sa obmedzuje na krátke každodenné vety, súvislé výpovede (pacientov aj personálu) takmer úplne chýbajú. Naopak obrazy sú expresívne, miestami naturalistické. Takmer všetci umierajúci sú fajčiari, fajčenie je v hospici dovolené, žiadna zo sestier sa nesnaží pacientov presviedčať o jeho škodlivosti (napriek tomu, že väčšina spomínaných chorôb je s ním v jasnej súvislosti). Otriasajúce sú však scény, v ktorých na kosť a kožu vychudnutý pán, na vozíku a dusiaci sa kašľom, fajčí jednu cigaretu za druhou. Obrazy, v ktorých sa po každom „šluku“ zadúša kašľom, vyvolávajú v divákovi až fyzickú bolesť. Divák má chuť zavrieť oči, prosiť, aby s tým prestali. Ale kamera neprestáva, trápenie pokračuje. Ak film môžeme chápať ako reklamu na hospice, rovnako dobre funguje ako antireklama na fajčenie. Myslím, že väčšina fajčiarov si po filme dokáže nezapáliť (resp. nedokáže zapáliť). Myslím však, že takéto obrazy sú dosť „lacné“. Ich hrôza je zjavná, netreba ju hľadať. Autorka akoby hľadala senzáciu. V istých prostrediach stačí nechať bežať kameru a všetko, čo zachytí, je rovnako „malebné“. Autorka sa uspokojila s takouto prvoplánovou „malebnosťou umierania“. Vybrala si námet, ktorý musí diváka zasiahnuť a spracovala ho spôsobom, ktorý musí vyvolať búrlivú emóciu. Pritom jej autorský zámer nie je viac celkom jasný, divák nevie, čo mu „chcela povedať“. (Okrem toho, aby nefajčil.)
Na záver ešte jedno, snáď najväčšie, pozitívum filmu. Film neposkytuje žiadnu nádej. Smrť je smrť, bolesť je bolesť, neexistuje cesta von. Hoci na recepcii pri sviečke, ktorá sa zapáli vždy, keď niekto zomrie, visí kríž, nemá film žiadny náboženský podtón (ktorý by sa pri takejto téme až žiadal). Jedna z pacientiek doslova hovorí, že neverí v posmrtný život, ak teraz zomrie, je to definitívny koniec. Hoci neviem presne, čo bolo cieľom filmu, dodať nádej jeho cieľom nebolo. Smrť je nahá a napriek prívetivosti prostredia a úslužnosti personálu zomiera nakoniec každý sám. Osamelé zomieranie vo väčšine prípadov bolí bolesťou, ktorú nikto iný necíti. Nech pritom diváka ľubovoľne zamrazí, film to zachránilo pred patetickosťou, ktorá bola pri tejto téme snáď najväčším nebezpečenstvom. Autorka divákovi nepomáha. Rovnako ako so smrťou, aj s filmom sa musí vyrovnať každý sám.
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen